Pripomenuli sme si 80. výročie Slovenského národného povstania zo Serede

Pplk. v. v. Ing. Ondrej Urban, Zväz vojakov SR – klub Sereď |  29. augusta uplynulo 80. rokov od vypuknutia Slovenského národného povstania (SNP). Pre mnohých je tento deň už iba štátnym sviatkom na konci prázdnin, ktorý si pripomína stále menej žijúcich priamych účastníkov. Odporcovia opodstatnenosti protifašistického odboja dnes tvrdia, že Slovensko prosperovalo, SNP bolo zbytočné a prinieslo Slovensku utrpenie a škody, že vojna mohla Slovensko obísť. Zabúdajú, že Slovenský štát sa jej zúčastnil aktívnym pôsobením na strane fašistického Nemecka až do posledných dní. Nehovoria o tom, že na Slovensku sa mnohí nezmierili s rozbitím Československej republiky, nesúhlasili s represívnymi opatreniami proti Židom, Rómom a nasadením slovenských vojakov na východnom fronte proti Sovietskemu zväzu.

Naši dedovia a otcovia mohli v relatívnom pokoji počkať kým víťazstvo vybojujú iní, ale  rozhodli sa prispieť k porážke fašizmu so zbraňou v ruke, aj keď neriskovali iba svoje životy, ale aj životy svojich blízkych. Slováci v ozbrojenom povstaní ukázali svoj antifašistický postoj a aktívne prispeli k porážke nacistického Nemecka. Vďaka tomu Slovensko neskončilo na konci vojny medzi porazenými ako spojenec fašistického Nemecka, ale ako súčasť Československa sa zaradilo medzi víťazov vojny.

Sereď bola už pred povstaním jedným zo stredísk ilegálnej činnosti. František Kubač tu s Jakubom Obuchom vydával ilegálny časopis Hlas dediny. V hostinci u Jozefa Horvátha sa schádzali miestni komunisti Rudolf Chmelár, František Dúbravský, N. Sloboda, Jozef Ivinger a nechávali si hrať ruské piesne ako prejav sympatií k Sovietskemu zväzu. Rádioamatér Ján Gál tu prevádzkoval vysielačku, ktorou udržiavali predstavitelia komunistickej strany na Slovensku spojenie s vedením v Moskve. Trom z nich, Karolovi Šmidkemu, Karolovi Bacílekovi a Gustávovi Husákovi udelilo mesto Sereď v roku 1946 čestné občianstvo. Cez Sereď viedla prevodová cesta pripravená odbojovou organizáciou Obrana národa pre vojenské osoby z Čiech a Moravy, ktoré chceli vstúpiť do česko-slovenských zahraničných vojenských jednotiek. Pobyt utečencov v Seredi zabezpečovala trafikantka Ružena Urbánková s dcérou Martou. Do Galanty ich prevážal jej manžel Ján Urbánek v nákladných vlakoch, alebo prechádzali pešo v sprievode Terézie Šípošovej, Jána Fuzeka, Jana Repku, Vlastislava Rambouseka a jeho manželky Ľudmily Rambousekovej a ďalších. Vlastislav Rambousek previedol do Maďarska napríklad poručíka jazdectva  JUDr. Rudolfa Hojtaša a nadporučíka let. Jindřicha Křepela, ktorý 24.4.1943 zahynul ako príslušník 6. operačnej výcvikovej jednotky RAF pri havárii bombardovacieho lietadla Wellington. U pekára Vojtecha Stoklasa, Emanuela Škapu a Vlastislava Rambouseka sa v Seredi ukrývali francúzski vojnoví zajatci po úteku z tábora pri Balatone, ktorí pod velením kapitána Georgesa Barazèra de Lannurien v Kantorskej doline vo Veľkej Fatre vytvorili francúzsky partizánsky oddiel a vyznamenali sa v bojoch pri Strečne. V spolupráci s Ľudmilou Zajícovou z Trnavy a „Bielou pani“ Františkou Hrubiškovou z Bratislavy sa od mája 1944 do ich prepravy z Maďarska na Slovensko zapojili manželia Rambousekovci, Rudolf Áč, Štefan Štibrányi, Štefan Zavadil a v Šintave Michal Moravec, Július Ragač a Arpád Kaštíl (2. 4. 1945 – 5.5. 1945 predseda revolučného národného výboru, 29.2.1948 – 10.5.1949 predseda MNV v Šintave). Po obsadení Serede väčšinu z nich na základe udania zatkli a zahynuli v koncentračnom tábore Sachsenhausen. Ilegálne odbojové bunky vznikali aj v židovskom pracovnom tábore v Seredi. Skupinu pod názvom  Kolektív  viedol Karol Neufeld (židovským menom Akiva Nir) s Gabrielom  Halmošom zo židovskej skautskej organizácie Hašomer Hacair (Mladý strážca) a Moše Starkom zo židovskej športovej organizácie Makabi Hacair (Mladý Makabejec).

Po vypuknutí povstania vyhlásila 29. augusta 1944 popoludní skupina miestnych antifašistov, ktorú tvorili Vlastislav Rambousek, František Remenár, Vojtech Stoklas, klobučník Rudolf Chmelár a technický úradník Bureš so žandárskym strážmajstrom Štefanom Kunštekom v mene ilegálneho národného výboru v miestnom rozhlase mobilizačnú výzvu, na ktorú reagovalo asi 200 mužov.  Veliteľom malej, asi 60 člennej, vojenskej posádky v Seredi nadporučík jazdectva Ladislav Donoval však  v mestskom rozhlase správu o vyhlásení mobilizácie poprel a trval na tom, že zbrane vydá iba ak dostane písomný rozkaz. Na telefonické výzvy z trnavskej posádky, aby sa s posádkou pridal k povstaniu, odpovedal, že zostáva v Seredi a ak proti nemu pošlú nejakú jednotku, je pripravený začať paľbu. A tak činnosť povstalcov v Seredi nepokračovala. Viacerí iniciátori povstania v Seredi, ako Karol Bucko, Teodor Ševeček, Štefan Štibrányi, Ján Sekereš, Vojtech Stoklas, odišli na druhý deň do Trnavy, aby sa pripojili k tamojšej vojenskej posádke. Trnava však už bola obsadená nemeckými vojskami, a tak sa vydali do Banskej bystrice na vlastnú päsť alebo sa vrátili do Serede. Čo sa týka nadporučíka Donovala, napriek jeho konaniu pri vyhlásení povstania ho nemusíme hodnotiť ako presvedčeného prívrženca ľudáckeho režimu. Počas nasadenia proti Sovietskemu zväzu sa dostal 2. augusta 1942 ako veliteľ eskadróny jazdeckého priezvedného oddielu zaisťovacej divízie v Bielorusku do sporu s nadporučíkom Kleinertom zo 102. pešieho pluku, keď chcel zabrániť vraždeniu civilných obyvateľov v obci Maloduš slovenskými vojakmi. Podal o tom hlásenie veliteľovi oddielu majorovi Jaroslavovi Kmicikievičovi, ale Kleinert bol potrestaný až po vojne, kedy bol v decembri 1947 odsúdený za vojnové zločiny a popravený. Svoje konanie po vypuknutí povstania zdôvodňoval po vojne tak, že nebol do príprav povstania od začiatku zasvätený. Posledný rozkaz, ktorý dovtedy dostal od podplukovníka Jána Goliana znel, že má zostať v Seredi, hlásiť železničné transporty nemeckých a maďarských vojsk smerom do Galanty, zabezpečiť pokoj v meste, pripraviť sa na krytie presunu bratislavskej posádky smerom na Banskú Bystricu. Ten sa však neuskutočnil, keďže bratislavská posádka bola 1. septembra večer odzbrojená. Seredská posádka bola 31. augusta na základe žiadosti vedúceho notára posilnená 139 člennou rotou vojenských akademikov z Bratislavy. Vojenskú posádku v Seredi bez boja odzbrojili 2. septembra 1944 jednotky nemeckej bojovej skupiny „Schill“. 5. septembra 1944 v Seredi zostala čata „Hradischko“ pod velením SS-Sturmführera Polleho, aby strážila materiál v doplňovacom sklade jazdeckého priezvedného oddielu I, potom je vystriedala nemecká policajná jednotka. Nadporučík Donoval sa snažil zapojiť do protifašistického odboja. Odišiel k príbuzným na Kysuce a 10. septembra 1944 nadviazal spojenie so sovietskymi výsadkármi skupiny „Za vlasť“ pod velením Michaila Jakovleviča Savelieva. Dostal od nich pokyn, aby zostal v aktívnej vojenskej službe s cieľom získavať informácie a zbrane. Až do oslobodenia pracoval na Ministerstve národnej obrany ako referent a v máji 1945 vstúpil do Československej armády. Až do roku 1948 slúžil v 7. pešom pluku v Nitre a v roku 1946 sa zúčastnil bojov proti Banderovcom. Po odchode z armády pracoval v riadiacich funkciách v drevospracujúcom priemysle.

Seredskí žandári sa na rozdiel od vojenskej posádky k povstaniu pripojili. Pod vedením veliteľa Juraja Országha a  žandárskeho veliteľa tábora Jozefa Juraja Matuščína odišlo zo Serede na povstalecké územie asi 30 žandárov. Hneď po vypuknutí povstania otvorili žandári na rozkaz okresného žandárskeho veliteľstva v Trnave brány seredského pracovného tábora. Židovskí odbojári, ktorí boli organizovaní v odbojových bunkách Kolektív, odišli na povstalecké územie a pripojili sa k partizánskemu oddielu kapitána Belova 1. čs. partizánskej brigády J. V. Stalina. Okrem nich odišlo na povstalecké územie s trnavskou posádkou viacero Seredčanov, ktorí vykonávali vojenskú službu v Trnave.

Nemci obnovili činnosť židovského tábora. Vznikol zberný tábor, kde fašisti sústreďovali židov pred odsunom do koncentračných táborov, ale aj účastníkov odboja a SNP. 12. septembra 1944 prišlo do Serede 33 príslušníkov SS z Einsatzgruppe H na čele s bratislavskými Nemcami Franzom Knollmayerom a Jozefom Häckelom, ktorí boli ubytovaní v kaštieli a koncom septembra bol za veliteľa tábora vymenovaný SS-Hauptsturmführer Alojz Brunner. S jeho príchodom sa obnovil masový odsun väzňov do koncentračných táborov.

Porážka fašizmu si vyžiadala nemalú cenu. Pamätná tabuľa na budove Mestského úradu v Seredi, odhalená v roku 1964, uvádza mená 17 Seredčanov, ktorí počas SNP obetovali životy. Ďalších 10 mien pripomína pomník padlým hrdinom SNP v Šintave, postavený v roku 1946. Pripomeňme si znova ich príbehy, doplnené o ďalších bojovníkov proti fašizmu, ktorých mená sa spájajú so Sereďou.

Jozef Bojnanský po mobilizačnej výzve narukoval do Trnavy. S trnavskou posádkou odišiel do SNP, zúčastnil sa bojov proti nemeckým vojskám v okolí Žarnovice a Prievidze a ako príslušník II. práporu 1. československej armády padol 17.9.1944 v Banskej pri obci Veľká Čausa, kde bol pôvodne aj pochovaný, ale po vojne bol prevezený do Serede.

Matúš Bulej sa narodil 27.8.1910 vo Vysokej nad Kysucou, ale vyrástol v Dolnej Strede. Do SNP sa zapojil 30.8.1944 a zahynul 17.4.1945.

Štefan Doboš, narodený 14.10.1922 v Šintave, padol v boji 13.2.1945 v Čičmanoch.

Pavel Dudoň, narodený v 24.5.1922 v Šintave, padol 8.12.1944 (podľa iného zdroja 13.10.1944) pri Skýcove, bol členom partizánskeho zväzku  Alexander Nevský pod velením V. A. Karasjova – Stepanova.

Štefan Dúbrava, narodený 19.7.1926 v Seredi, bol príslušníkom partizánskej brigády Jána Nálepku pod velením kapitána Sečánskeho.

Mikuláš Dym, narodený v Seredi, bol členom partizánskej skupiny Dolina pod velením Jozefa Pristacha a popravený v Kremničke.

Ľudovít Halán, narodený 21.2.1914, do povstania sa zapojil ako príslušník pešieho pluku I v Trnave,  bol väznený v koncentračnom tábore Mauthausen, dožil sa oslobodenia a chcel sa dostať na Slovensko čo najkratšou cestou cez Rakúsko, domov sa však nevrátil.

Jozef Holček, narodený 26.6.1924 v Seredi, bojoval v partizánskom zväzku Kriváň ako člen partizánskej skupiny Sergej, po jednom z bojov zostal nezvestný.

Ľudovít Holička, narodený 14.9.1905 v Šintave, 12.4.1945 bol zastrelený príslušníkmi SS v Nimnici.

Štefan Javor narodený 5.7.1922 v Šintave, bol príslušníkom Československej partizánskej brigády Jána Nálepku pod velením kapitána Sečánskeho, padol 11.2.1945.

Vojtech Koza bojoval s Jozefom Bojnanským proti nemeckým vojskám pri Prievidzi ako príslušník pešieho pluku I v Trnave a padol 17.9.1944 na tom istom mieste v Banskej pri obci Veľká Čausa.

Jozef Pecár, narodený 27.8.1923 v Strednom Čepeni, zahynul 14.9.1944 pri obci Priekopa, kde nemecké jednotky v lokalite na Rúbani zavraždili 11 ranených povstalcov. Je pochovaný na Partizánskom cintoríne v Priekope.

Jozef Poláš narodený 5.2.1909 v Strednom Čepeni bol od 21.8.1944 príslušníkom pešieho pluku 1 v Trnave, do povstania odišiel s trnavskou posádkou, padol v boji 26.9.1944.

Ján Ridzi narodený 26.3.1896 v Dolnej Strede, bol príslušníkom partizánskej brigády Jána Nálepku pod velením kapitána Sečánskeho, padol 9.9.1944 pri Šimonovanoch neďaleko Partizánskeho.

Ján Rybanič, narodený 8.11.1907 v Seredi, bojoval v partizánskej brigáde Jána Nálepku, zostal nezvestný a pravdepodobne zahynul v koncentračnom tábore Sachsenhausen.

Vojtech Stoklas s manželkou Štefániou ukrýval až do vypuknutia povstania francúzskych vojnových zajatcov. Nadšení z toho, že vypuklo povstanie vyšli medzi ľudí a začali spievať Marseillaisu, čím sa prezradili. Francúzi odišli do Kantorskej doliny k partizánom, ale Vojtecha Stoklasa po obsadení Serede okupačnými vojskami spolu s manželkou na základe udania zatkli a zahynuli v koncentračnom tábore Sachsenhausen.

Michal Strapek (Strapko), narodený 29.8.1919 v Seredi, padol 29.8.1944, bojov proti nemeckej armáde sa zúčastnil ako príslušník pešieho pluku 1 v Trnave.

Jozef Szücz vo veku 25 rokov padol pri Orovnici neďaleko Hronského Beňadiku počas prechodu Nitrianskej partizánskej brigády pod velením gardového plukovníka G. D. Avdejeva cez frontovú líniu k Červenej armáde, ktorý sa uskutočnil 13.-14.2.1945.

Jozef Šemelák, narodený 4.6.1921 v Dolnom Čepeni, sa zúčastnil ako príslušník 1. paradesantného práporu 2. paradesantnej brigáda 1. československého armádneho zboru v ZSSR Karpatsko-duklianskej operácie. Padol 13.9.1944 pri poľskej obci Pielnia. V marci 1946 bol in memoriam vyznamenaný československým vojnovým krížom z roku 1939 za boje o Duklu.

Teodor Ševeček sa narodil v Seredi 13.1.1913, pôsobil ako učiteľ v Šintave a počas pobytu francúzskych vojakov v Seredi im tlmočil. Zahynul v koncentračnom tábore Sachsenhausen v jednej skupine so Stoklasovcami. Jeho pamiatku donedávna pripomínal Memoriál Dr. Teodora Ševečka v atletike.

František Šiška, narodený 11.8.1914 v Seredi, zostal nezvestný.

Rudolf Šiška, narodený 25.12.1916 v Seredi, vykonával vojenskú službu v Novom Meste nad Váhom a v povstaní bojoval ako príslušník 1. československej armády, zostal nezvestný.

Jozef Štefunko zahynul 21.10.1944 v Stratenej pri Dobšinej.

Štefan Štibrányi, narodený v Seredi 28.4.1914, zahynul počas pochodu smrti do koncentračného tábora.

Vojtech Vajdík narukoval v roku 1943 do Trnavy, po vyhlásení SNP odišiel s trnavskou posádkou na povstalecké územie, v boji utrpel poranenie brucha, ktorému 6.10.1944 podľahol. Po vojne ho jeho rodina v hromadnom hrobe spoznala podľa svetra, ktorý mu mama uplietla a jeho pozostatky preniesli do Serede.

Augustín Žák zo Šintavy sa narodil 17.5.1907 a zahynul 19.9.1944 pri Sučanoch, kde je jeho meno uvedené na pomníku obetiam SNP a 2. svetovej vojny . Pracoval ako železničiar, čo pripomína pamätná tabuľa s jeho menom na železničnej stanici v Seredi.

Dalimír Žarnovický pochádzal z Uhrovca, jeho meno uvedené medzi obeťami SNP na pamätnej tabuli pri vchode do  tamojšieho evanjelického kostola, do SNP sa zapojil ako príslušník 10. práporu partizánskej brigády Jána Žižku pod velením kapitána Vladimíra Žalmana. V bojoch na Považskom Inovci, kde sa prápor dostal do obkľúčenia ho zajali príslušníci SS a eskortovali ho do koncentračného tábora v Seredi. Tu vo veku 21 rokov podľahol 17.12.1944 mučeniu  a v Seredi je pochovaný v spoločnom hrobe spolu s neznámym 15-ročným partizánom.

Väčšina z tých, ktorí vojnu prežili a donedávna nám mohli odovzdávať posolstvo o potrebe boja proti fašizmu čerpajúc z vlastných spomienok.

Karol Bucko sa zapojil do povstania ako príslušník slovenskej armády, po zničení jeho jednotky sa pešo vrátil do Serede, ale na základe udania ho zatkla Hlinkova garda a bol uväznený v koncentračnom tábore Mauthausen. Podarilo sa mu prežiť, ale vrátil sa trvalo podlomeným zdravím.

Anton Debnár sa narodil 25.10.1924 v Župkove, pôsobil  v  partizánskej brigáde M. R. Štefánika velením Petra Alexejeviča Velička a po 2. svetovej vojne sa usadil v Seredi, kde nás navždy opustil v roku 2010.

Florian Čambál sa narodil 16. júla 1913 v Abraháme, pred vypuknutím povstania bol predsedom ilegálneho okresného vedenia  KSS  v  Seredi.  20.  júla  1944  odišiel  k partizánom a  stal  sa komisárom v partizánskej brigáde Alexander Nevský pod velením podplukovníka Karasova – Stepanova. Po vojne zastával v rokoch 1948 – 1962 funkciu veliteľa 11. bratislavskej brigády Pohraničnej stráže.

Ján Gál narodený v roku 1913 býval v Seredi na Pivovarskej ulici. Bol vyučený krajčír a mal krajčírsku dielňu v dome pekára Vojtecha Stoklasa. Bol aj vášnivý rádioamatér a dokázal zostrojiť adaptér, ktorý umožňoval prijímať bežným rozhlasovým prijímačom londýnske a moskovské rozhlasové vysielanie. Keďže adaptér bol odnímateľný, v prípade kontroly ho bolo možné rýchlo odpojiť a skryť. Zostrojil si aj provizórnu vysielačku, ktorou sprostredkoval Karolovi Bacílkovi spojenie s ústredím KSČ v Moskve.

Jozef Holček narodený v Seredi 16. apríla 1915 sa zúčastnil SNP ako príslušník trnavskej posádky, v roku 1964 bol za svoju účasť navrhnutý Miestnym národným výborom v Trnave na prepožičanie Pamätnej medaily k 20. výročiu SNP.     

Ladislav Holík sa narodil v roku 1922. Vypuknutie SNP ho zastihlo vo vojenskom väzení, kde si odpykával disciplinárny trest. Po vypuknutí povstania ho partizáni prepustili a pridal k povstalcom. Prvýkrát sa do bojov zapojil v okolí Zlatých Moraviec, po potlačení SNP do hôr bol členom partizánskej brigády pod velením nadporučíka Ernesta Bielika. V roku 2015 bol vyznamenaný pamätnou medailou ministra obrany SR k 70. výročiu oslobodenia. Navždy nás opustil v roku 2016.

Jozef Hvizd narodený v roku 1922 bol členom partizánskej brigády Klement Gottwald pod velením kapitána V. A. Kvitinského. Rozlúčili sme sa s ním v novembri 2012.

MUDr. Viliam Kratochvíla pôsobil v Seredi ako lekár, po vypuknutí SNP bol lekárom odvodovej komisie 1. československej armády na Slovensku v Banskej Bystrici. Po oslobodení ošetroval zranených sovietskych vojakov v občianskej nemocnici v Seredi, za čo mu verejne poďakoval gardový staršina Michail Teodosjevič Močalov (Pravda z 5.5.1945) a starší seržant E. Anikin (Pravda 27.4.1945).

František Kubač sa narodil v Seredi 3.12.1887. V roku 1919 založil v Seredi organizáciu Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej a v roku 1921 vstúpil do komunistickej strany. Bol vydavateľom časopisov Brázda, DAV, po prechode do ilegality od roku 1939 Boľševická zástava a od roku 1941 redigoval Hlas dediny. Po vypuknutí SNP sa stal členom povstaleckej Slovenskej národnej rady a jej povereníkom pre sociálnu starostlivosť. Bol príslušníkom partizánskeho oddielu Petrov, včleneného do partizánskej brigády Smrť fašizmu. Po oslobodení pôsobil ako predseda Okresného národného výboru v Galante, neskôr bol ako inštruktor poverený organizovaním národných výborov na juhozápadnom Slovensku a od roku 1950 do svojej smrti v roku 1958 bol predsedom Slovenskej národnej rady.

Štefánia Lehká, narodená v roku 1924, sa ako mladé dievča podieľala na zabezpečovaní partizánskych jednotiek v okolí Martina, nosila im potraviny a lieky. Jej manžel zahynul v koncentračnom tábore.  Rozlúčili sme sa s ňou v novembri 2012.

Jozef Miškeje sa narodil v roku 1913 v Klátovej Novej Vsi. Už pred 2. svetovou vojnou slúžil v Československej armáde v ženijnom pluku 4 v Bratislave. Slovenské národné povstanie ho zastihlo u pionierskeho práporu 11 v Novom Meste nad Váhom, kde 1.9.1944 zorganizoval 30 vojakov a s tromi nákladnými automobilmi s materiálom odišiel na povstalecké územie a zapojil sa do bojov proti nemeckým vojskám v okolí Bánoviec nad Bebravou. Po potlačení SNP do hôr pokračoval v boji ako príslušník partizánskej brigády majora Jegorova až do spojenia s Červenou armádou. Po oslobodení slúžil ako vojak z povolania v 4. ženijnom pluku v Seredi a neskôr  a do dôchodku odišiel s hodnosťou podplukovníka. V Seredi sa oženil, usadil a zostal jej verný až do svojej smrti v roku 1984. 30.11.1946 bol vyznamenaný československým vojnovým krížom z roku 1939.

Jozef Mitrík sa do povstania zapojil ako 12-ročný chlapec. Vtedy bola jeho domovom Kojšovská Hoľa a jeho otec Štefan po ňom posielal správy partizánskym jednotkám. Po skončení vojny sa stal vojakom z povolania a strávil väčšinu svojej vojenskej kariéry v Seredi a Galante. Dosiahol hodnosť podplukovníka. Rozlúčili sme sa s ním v roku 2018.

Jozef Mrva bol členom Nitrianskej partizánskej brigády pod velením gardového plukovníka G. D. Avdejeva. Zúčastnil sa jej prechodu cez frontovú líniu k Červenej armáde, ktorý sa uskutočnil 13.-14.2.1945 a pri príležitosti 30. výročia tejto bojovej akcie bol 13.2.1975 vyznamenaný Medailou Nitrianskej partizánskej brigády.

Ľudovít Németh sa narodil 25. marca 1911 v Seredi, do povstania odišiel s trnavskou posádkou, v roku 1964 bol za svoju účasť navrhnutý Miestnym národným výborom v Trnave na prepožičanie Pamätnej medaily k 20. výročiu SNP.

Anton Pančík sa narodil v roku 1922 v Čiernom Balogu, 1. októbra 1943 nastúpil na základnú vojenskú službu v Brezne a po vypuknutí povstania  bojoval ako delostrelec v okolí Turčianskeho Svätého Martina (dnes Martin) a na úseku Svätý Kríž nad Hronom (dnes Žiar nad Hronom). Po potlačení SNP pokračoval v boji v lesoch v okolí Čierneho Balogu až do jeho oslobodenia 29. januára 1945.  Rozlúčili sme sa s ním v roku 2009.

Pavol Pavlis, narodený v roku 1920 v Uhrovci, sa zúčastnil po vypuknutí povstania bojov v okolí Bánoviec nad Bebravou, po jeho potlačení bol členom partizánskej brigády Jana Žižku pod velením Teodora Polu, po skončení vojny slúžil v Seredi u 64. ženijného pluku ako vojak z povolania a dosiahol hodnosť nadpráporčíka. Zomrel v Seredi v auguste 1984.

Boleslav Polaš, narodený v Seredi 20.8.1929, pôsobil v oblasti Vtáčnika v partizánskej brigády Jána Nálepku pod velením kapitána Sečánskeho a 12.4.1945 vstúpil v Poprade do náhradného pluku 1. československého armádneho zboru.

František Remenár sa narodil v Seredi 5.12.1899, už v roku 1939 sa zapojil do komunistického protifašistického odboja. Bol jedným z iniciátorov vyhlásenia SNP v Seredi, po jeho neúspechu odišiel na povstalecké územie, po oslobodení sa vrátil do Serede a 1. mája 1945 bol zvolený za predsedu Miestneho národného výboru v Seredi, 19.2.1946 nahradil Františka Kubača vo funkcii predsedu Okresného národného výboru v Galante.

Emanuel Škapa s manželkou Antóniou poskytovali vo svojom dome na Mydlárskej ulici v Seredi azyl francúzskym vojakom na ich ceste k partizánom na strednom Slovensku.

Anton  Štrbo bojoval na území stredného  Slovenska, v roku 2008 mu bola Trnavským samosprávnym krajom za jeho zásluhy udelená pamätná medaila.

Jozef Štrpka, sa narodil 17. marca 1922 v Liptovskej Lužnej, pôsobil  sa zúčastnil oslobodzovania Slovenska ako príslušník  1. československého armádneho zboru pod velením generála Ludvíka Svobodu a od apríla 1945 pod velením generála Karla Klapálka. Po vojne sa usadil v Seredi a navždy sme sa s ním rozlúčili v roku 2014.

Adam Štyrák prešiel na stranu Červenej armády ako príslušník 1. pešej divízie počas ťaženia Slovenskej armády v Sovietskom zväze, vstúpil do 1. československého armádneho zboru v ZSSR a ako príslušník 2. paradesantnej brigády bol vysadený na územie Slovenska na pomoc SNP.

Viktor Šušlík, narodený 12. júla 1923 v Hrabovom, narukoval do Slovenskej armády v roku 1943 do Martina k spojovaciemu práporu 11, po výcviku bol prevelený do Vrútok. Po dohode so štábom Petra Alexejeviča Velička sa presunul pod velením nadporučíka Beneša do Sklabiny, kde každý večer zapaľovali malé vatry pre orientáciu sovietskych lietadiel, ktoré zhadzovali parašutistov, zbrane, muníciu a protitankové zbrane. Zúčastnil sa spolu s francúzskymi partizánmi obrany pri Strečne, neskôr bol členom partizánskej brigády J. V. Stalina pod velením majora Alexeja Semionoviča Jegorova a neskôr vstúpil do 1. československého armádneho zboru pod velením generála Ludvíka Svobodu. Rozlúčili sme sa sním v Seredi v roku 2014.

Mária Tončevová sa narodila 2. decembra 1929 v bývalom Sovietskom zväze. Ako 15-ročnú ju odvliekli do koncentračného tábora Dachau. Po jeho zbombardovaní sa jej podarilo spolu s dvoma Slovákmi ujsť a pešo prišla až do Serede, kde sa usadila. Opustila nás v októbri 2017.

Alžbeta Vargová sa narodila v auguste 1929 v Seredi, s rodičmi bývala v domčeku na židovskom cintoríne v Seredi. Po vzniku pracovného tábora pre Židov v roku 1941 viedla s otcom zoznam pochovaných Židov, ktorí v ňom zahynuli a pochovávali ich do neoznačených hrobov, čo pozostalým umožnilo po vojne identifikovať miesta ich posledného odpočinku, neskôr s bratom pomohla ujsť jednému z väzňov tábora, ten sa pridal k partizánskej jednotke v Kozárovciach a dočkal sa konca vojny. Za svoju činnosť bola ocenená štátom Izrael udelením titulu Spravodlivý medzi národmi, v roku 2009 čestným občianstvom mesta Sereď a v roku 2011 pamätnou medailou Trnavského samosprávneho kraja. Navždy nás opustila v roku 2021 vo veku 92 rokov.

Michal Volek sa narodil v roku 6. februára 1908, do povstania odišiel s trnavskou posádkou, zúčastnil sa bojov v okolí Banskej Bystrice, na Donovaloch a Starých Horách. Po zajatí 1. novembra 1944 ho väznili v zajateckom tábore v Gorlitzi, odkiaľ sa mu 5. mája 1945 podarilo ujsť v sude na odpadky a cez Tachov v Čechách sa vrátil do Serede. Za svoju aktívnu účasť v SNP bol vyznamenaný pamätnými medailami k 20. a 30. výročiu SNP a pamätnou medailou Radu slovenského národného povstania. Zomrel v roku 1986 vo veku nedožitých 79 rokov.

František Zungovský sa narodil 16. apríla 1910 v Seredi, do povstania odišiel s trnavskou posádkou, v roku 1964 bol za svoju účasť v SNP navrhnutý Mestským národným výborom v Trnave na prepožičanie Pamätnej medaily k 20. výročiu SNP.

SNP malo odozvu aj v ďalekom Taliansku, kde od 16. októbra 1943 pôsobila slovenská 2. technická divízia s úlohou budovať opevnenia pre nemecké vojská. Vo februári 1945 bola divízia doplnená novými príslušníkmi zo Slovenska, medzi ktorými boli priami účastníci SNP a informovali o nemilosrdnom správaní Nemcov počas neho. Jednotky divízie postupne prechádzali na stranu spojencov. Jedným z nich bol čatár František Šušla, narodený 9.10.1920 v Dolnej Strede. V noci 18. apríla 1945 s 5. rotou 2. práporu 101. pluku pod velením kapitána Michala Bačka prešiel pri dedine Pieve Porto Morone k talianskym partizánom. Po prekonaní rieky Pád sa vyznamenal v bojoch o dedinu Ganaghello. Hoci utrpel poranenie boka, dožil sa konca vojny a návratu domov.

Okrem spomenutých si našu úctu zaslúžia aj ďalší účastníci protifašistického odboja, ktorých príbehy sa zatiaľ nepodarilo zistiť, ako bol František Dobrovodský, Vlastimil Horehled, Rudolf Chmelár, Viliam Jánsky, Michal Tóth a desiatky nemenovaných priamych účastníkov odboja.

Pramene:

Dr. Jozef Petráš – Zoznam občanov Československej republiky a zahraničných bojovníkov, ktorí položili životy v boji proti fašizmu počas II. svetovej vojny, Vojenský historický archív Trnava, 2005

Historie a vojenství č. 6 – 12-1993 Obrana národa na Slovensku – Češi v čs. demokratickém odboji na Slovensku v rokoch 1939-1941

Katarína Petrašovičová, Bc. – Odboj v Trnavskom okrese v rokoch 1939-1945, Trnavská univerzita v Trnave, Filozofická fakulta, Katedra Histórie, Trnava 2015

PhDr. Martin Hetényi, PhD. – Slovensko-maďarské pomedzie v rokoch 1938 – 1945, Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Filozofická fakulta,  2008

Bohuslav Chňoupek – Lámanie pečatí, Smena, 1984

Zlatica Zudová – Lešková – Obrana národa na Slovensku, Historie a vojenství číslo 6, Vojenský historický ústav Praha, 1993

PhDr. Eva Vrabcová a Mgr. arch. Rastislav Petrovič – Sereď dejiny mesta, Mesto Sereď 2002

Pavel Vimmer – Partizáni Sečanského, história partizánskej brigády kpt. Jána Nálepku, Múzeum SNP, 2016

Ján Stanislav, Dušan Halaj, Ľubomír Moncoľ – Francúzi v Slovenskom národnom povstaní, Grafické štúdio – Peter Juriga, Banská Bystrica, 2003

PhDr. Jozef Jablonický, DrSc. – Povstanie bez legiend. Dvadsať kapitol o príprave a začiatku Slovenského národného povstania, Obzor, Bratislava, 1990

Ľubomír Morbacher – 11. bratislavská brigáda Pohraničnej stráže a výnimočná „osobnosť“ jej prvého veliteľa Floriana Čambála (1948–1962), https://www.abscr.cz/data/pdf/sbornik/sbornik7-2009

https://www.memoryofnations.eu/sk/vargova-alzbeta

Bojovník č. 12/2011 z 26. 5. 2011

Seredské novinky, apríl 2009

Seredské novinky, december 2009

Seredské novinky, jún 2010

Seredské novinky, december 2011

Seredské novinky, júl 2015

https://www.facebook.com/pg/Čspartizánska-brigáda-Jána-Žižku-veliteľ-Teodor-Pola

http://www.vuapraha.cz/fallensoldierdatabase Databáze legionářů a padlých ve 2. světové válce

https://www.pametnaroda.cz/sk/vargova-alzbeta-1929

Václav Štefanský – Slovenskí vojaci v Taliansku 1943 – 1945, Ministerstvo obrany SR, 2000

zdroj: Mesto Sereď