Priatelia, včera sme boli s otcom svedkami hroznej tragédie.
Keď sme vychádzali z Nových Zámkov zastavili sme pred železničným priecestím.
Krásny slnečný deň, bežná situácia na ceste, čakáme na prechod vlaku.
Závory boli dole.
Pred nami biela dodávka, pred ňou autobus a tuším pred ním jedno auto. Čakáme. Všetci.
O malú chvíľku sa sprava prirútil vlak, prefrčal okolo nás.
Keď vlak zmizol, prešlo pár minút a tak ako sme zvyknutí, tak ako to má fungovať, tak ako pravidelne vidíme na železničných priecestiach, tak takto sa (ako obvykle po prechode vlaku) dvihli závory. Vzduch čistý, nič nehrozí, môžeme ísť.
Závory sa naplno otvorili a ako prvé prešlo osobné auto, za ním sa samozrejme pohol autobus.
Následne avšak zaznela trúba. Výrazná, vlakový klaksón. Môj mozog to absolútne nebral, nechápal. Vlak? Veď už prešiel, veď závory sú hore! To predsa nemôže byť vlak!
Následný výjav sa mi celkom značne vryl do pamäte a nejako nejde von.
Autobus, ktorý sa pomaly presúval cez koľajnice zľava zasiahla obrovská sila rútiaceho vlaku. Obrovská rana a výbuch.
Viac ako polovicu autobusu si vlak odtrhol od jeho zadnej časti a dobrých 300 metrov v plameňoch tlačil pred sebou. Zadnú časť odhodilo do priekopy.
V aute sme obaja s otcom kričali od zúfalstva, od bezmocnosti. Mohli sme sa iba prizerať, v tej chvíli už nebolo pomoci.
Prišlo nám to ako hororová scéna, zlý sen. Autobus, ktorý preváža ľudí práve pred našimi očami roztrhal vlak v plnej rýchlosti. Ako nič. Ako keď sfúknete sviečku.
Náraz do autobusu musel byť tesne za šoférom, ktorého ten náraz vytrhol z autobusu a vyhodil medzi koľaje. Reagoval na môjho otca, ktorý mu oplachoval rany, tvár celú od nafty. Bolestivo stonal, no hlavne nechápal.
Nebola to jeho vina. Čakali sme na priecestí a čakali sme kedy sa dvihnú rampy. A tie sa dvihli a on šiel. Tak ako by šiel hocikto iný.
Prechádzal cez koľajnice, keď mu to povolili závory, pretože sa dvihli. Predpokladám, že túto trasu robí pravidelne a cez toto priecestie prechádzal mnoho krát.
Tak ako vždy, aj teraz sa spoliehal na to, že keď sa otvoria závory, tak mu nehrozí nebezpečenstvo. Tak ako aj my všetci sa na to spoliehame.
Minister dopravy povedal, že zlyhal ľudský faktor…
Chápem, že ľudský faktor je v tomto smere myslené ako personál železníc, ktorý si nevšimol vlak na zlej koľaji…
Ale je to veľmi nešťastná formulácia, lebo to znie, že šofér autobusu urobil chybu. A neurobil.
Zdroj:FB
Úprimnú sústrasť,žiadne informácie o obetiach žiadny výjazd na miesto havárie,boli to len obyčajný ľudia!
Bohuzial stale sme zaostala krajina,myslim,ze v Japonsku a tiez v komunistickej cine sa uz taketo nehody nestavaju,je to znak zleho menezovania penazi,rozkradacky za fica,matovicove atomovky,dary na ukrajinu,nezmyselne financovanie armady a bezpecnost obcanov slovenska je niekde v hlboko v prdeli.
Hades, trepes hlúposti.
Martin , čo píšeš debiliny. Veď to bolo v kuse všade.
Úprimnú sústrasť pozostalým. Na celej veci mi však chýba jeden detail. Neustále sa všetci vyhovárajú, že všetky železničné priecestia by mali mať rampy, aby sa podobným nešťastiam predchádzalo. Ale je tu jedno veľké ale.. To, že sa zdvihnú rampy ešte neznamená, že môžeme začať prechádzať cez priecestie, najme ak ide viackoľajové. A mnoho vodičov robí tú istú veľkú chybu znova a znova. Vstupujú na priecestie, hneď ako idú rampy hore a ignorujú, že stále svieti výstražné červené svetlo! Už sa mi viackrát stalo, že keď som takto čakal, kým zhasne červené, tak dementi za mnou začali vytrubovať. A pritom si pamätám z detstva tento obraz, keď podobnú osudovú chybu urobil vodič auta pred nami a z opačnej strany ho zmietol rýchlik. Takže ako to bolo v tomto prípade? Zas bol niekto nervózny?