A to si buď nepripúšťame, neuvedomujeme, alebo len jednoducho chceme ešte chvíľu žiť v blaženej nevedomosti a tváriť sa, že sa okolo nás nič nedeje.
Deje. Deje sa toho toľko, koľko sa neudialo možno za celé takmer storočie.
Po dlhom relatívne kľudnom období sveta rozdeleného tzv. Železnou oponou, v ktorom každý vedel, kde sú hranice a čiary ktoré sa neprekračujú, nasledovalo spamätávanie sa skrachovaného totalitného Sovietskeho zväzu a „hľadanie sa“ jeho nástupníckeho štátu Ruskej federácie.
Je smutné a malo by byť vážnym varovaním pres svet, že po „nájdení sa“, bývalý agent zločineckej KGB Vladimír Putin už v pozícii prezidenta Ruskej federácie rozpútal vojnu priamo v Európe a to v čase, kedy si takýto scenár nepripúšťali ani Putinovi najväčší obdivovatelia.
Vychádzajúc z verejných vyjadrení V.Putina, vyhrážok použitím jadrových zbraní a krokov používaných pri okupácii Ukrajiny je zrejmé, že otázka ďalšej vojny vedenej Ruskou federáciou je len otázkou času, miesta a spôsobu jej vedenia.
Severské krajiny poúčajú svojich občanov, ako konať pri vojenskom ohrození, v momente, kedy by došlo k atómovému ataku krajín a stále bližšie sa približujú k spoločnej obrane Európy a vedenie našej krajiny robí úplný opak.
Nad motiváciou, cieľom a logickými následkami takéhoto konania, by sa mal zamyslieť každý príčetný jedinec. Alebo minimálne ten, kto bez hľadania alternatívnych právd si vie odpovedať na otázku, koľko je dva a dva…
