„Najskôr som si myslel, že na prvý mesiac vojny na Ukrajine rýchlo zabudneme. Budeme chcieť zabudnúť. No nedá sa. Sú to až príliš vážne veci, ktoré zasiahli do našich životov. Tak intenzívne, ako to len je možné. Išlo o dni a týždne, ktoré výrazne zmenili aj naše životy. Naša rodina nezaváhala a rozhodla sa pomôcť…“
Tak toto je seriál, ktorý prinášame, aby aj iní vedeli. Po troch rokoch, desiatich – naveky…
Presne pred tromi rokmi Ruská federácia pod vedením prezidenta Vladimíra Putina vojenskou inváziou na Ukrajinu zmenila Európu. Porušila Budapeštianske memorandum a okupáciou Ukrajiny vlastne spustila nové delenie sveta. To, platné po 2. svetovej vojne prestalo týmto otvoreným vojenským konfliktom úplne zrušila. A platiť prestali aj dohody, ktoré či uznáme alebo nie, robili svet relatívne bezpečným.
Putin dal rozkaz jadrové zbrane uviesť do najvyššej pohotovosti a priamo sa Západným krajinám vyhrážal a dodnes vyhráža ich použitím.
Začala troj dňová „špeciálna operácia“ a vraždenie civilistov v Buči, Borodjanke, Gostomeli a hlavne odvaha a vytrvalosť Ukrajinskej armády zabezpečili, že sa Ruská armáda tankami neprešla po Kyjeve.
Teda, ešte niečo prispelo k následnému ústupu Rusov späť do Bieloruska – Putin v praktickom nasadení došiel na to, že jeho armáda je vytunelovaná a že vlastne nie je druhou najsilnejšou na svete, ale na Ukrajine.
– – –
Z Ukrajiny začali pred bombardovaním, znásilňovaním a vraždením do bezpečia utekať desiatky tisíc žien a detí. A povedzme si na rovinu aj chlapov, ktorí tušili, že skôr či neskôr budú povolení do armády. Smutné, neférové voči vlastnej krajine, no pre niekoho ľudsky pochopiteľné.
Už včera sme cez komunitu Ukrajincov už vtedy žijúcich na Slovensku dali vedieť, že očakávame utečeneckú vlnu a ako rodina sme ochotní pomôcť utečencom pred vojnou.
Na základe našej ponuky sa mi ako prvý ozval Michal študent vysokej školy Michal v Bratislave (inak z Kyjeva) s tým, že jeho dve sestry otec poslal do bezpečia smerom na západ – za ním. Že on ale nemá šancu, prostriedky a ani možnosť postarať sa o sestry, či pomôžeme. Naša odpoveď bola – samozrejme, nech prídu. Dostal našu adresu s tým, že keď dorazia na Slovensko, ozve sa.
A to bol len začiatok. Netušili sme, čo nás čaká v najbližšie dni. V dome sme pripravili štyri izby pre utečencov z Ukrajiny. A začali sme sa zamýšľať nad tým, ako to zvládneme organizačne, ľudsky, emocionálne, ale aj finančne. Izby „vďaka“ opatreniam súvisiacich s Koronou síce boli nevyužité, no nemali sme s nimi ani náklady.
To čo následne najbližší mesiac nastalo, sme nepredpokladali. Dalo nám to ale veľa. Napriek skutočne značným skúsenostiam, vedomostiam z cestovania a to aj priamo po Ukrajine, išlo o mesiac, ktorý navždy zostane v našich mysliach…
Takto sme 25. februára 2022, teda pred tromi rokmi vnímali začiatok vojny v médiách.
Predchádzajúce časti seriálu:
