Žigmund Luxemburský, cisár a kráľ na návšteve Serede

Robert Daňo, mestské múzeum v Seredi |  Krátený článok vyšiel v aktuálnom vydaní  mesačníka obyvateľov mesta Sereď – Seredské novinky ako špeciálna príloha na stranách 8-9 (pozn. red, ZS).

Vďaka významným cestám, ktoré sa v Seredi krížili a mostu a brodom cez rieku Váh, prechádzalo cez ňu od nepamäti množstvo obyvateľstva. Prechádzali za obživou, obchodom, kvôli vojnám alebo len ako pútnici. Mnohí sa určite v Seredi na kratší alebo dlhší čas zastavili, najčastejšie aspoň z dôvodu prenocovania. Medzi nespočetnými davmi bežných ľudí sa vynímali významné osobnosti, ktoré svojou činnosťou ovplyvnili históriu krajiny alebo aj kontinentu. A jedným z najvýznamnejších, ktorý využíval aj možnosť pobytu na Šintavskom hrade patriacom kráľovi bol aj rímsky cisár, uhorský a český kráľ Žigmund z rodu Luxemburgovcov. Vo svojom období predstavoval formálne najvyššie postaveného vladára celej Európy.

V Norimbergu sa 15. februára 1368 v rodine rímskeho cisára a českého kráľa Karola IV. a jeho štvrtej manželky Alžbety Pomoranskej narodil syn Žigmund. Pretože v tom čase už bol na svete jeho starší brat Václav (budúci kráľ český a na istý čas aj kráľ rímsky) nepočítalo sa s ním ako s následníkom trónu. Jeho otec mu udelil titul brandenburského kurfirsta (vládca Brandenburgu), čo v danej dobe znamenalo, že sa stal jedným zo siedmich voliteľov cisára v ríši. Keďže voliteľom bol aj český kráľ osobne, tak si Karol IV. poistil hneď dva potrebné hlasy v prípadnej voľbe jeho dynastických následníkov.

V roku 1379, rok po smrti svojho otca Karola IV., bol jedenásťročný Žigmund v Trnave zasnúbený s uhorskou princeznou Máriou, dcérou kráľa Ľudovíta I. z rodu Anjou. Vzhľadom na skutočnosť, že Ľudovít nemal mužského potomka, sa stal Žigmund potenciálnym panovníkom Uhorska. Cestu k vytúženému trónu však nemal zďaleka hladkú. Vdova po Ľudovítovi (zomrel 1382), kráľovná – matka Alžbeta sa nechystala vzdať regentskej moci, ktorá jej nečakane padla do lona, v čom ju podporoval aj jej milenec palatín Mikuláš z Gorjan. Žigmunda ako cudzinca podporovali v Uhorsku len niektorí magnáti a ostrihomský arcibiskup. S pomocou spomenutých podporovateľov zaútočil v lete roku 1385 na Uhorsko a obsadil Bratislavskú a Nitriansku stolicu. Na základe vojenského úspechu a aj kvôli tomu, že na chorvátskom pobreží sa vylodil ďalší záujemca o uhorský trón v osobe Karola II. z neapolských Anjouovcov, sa na jeseň Žigmund konečne oženil s Máriou. Korunovaný za kráľa bol však až 31. marca 1387 po porážke podporovateľov neapolských záujmov. Ani po úspešnom získaní trónu sa však vnútropolitická situácia v Uhorsku trvalo neupokojila a pravidelne prepukali rôzne vzbury a povstania, ktoré boli niekedy podporované aj zo zahraničia. V 90. rokoch 14. storočia sa záujem Žigmunda obrátil smerom na Balkán, kde postupne expandovala moc Osmanov. V snahe zabrzdiť tento územný postup sa Žigmund rozhodol zorganizovať medzinárodnú križiacku výpravu.
Vďaka politickému rozhľadu, diplomatickým schopnostiam a v neposlednej miere aj dobrým vzťahom rodu Luxemburgovcov vo francúzskom prostredí (Francúzske kráľovstvo a Burgundské vojvodstvo) sa mu podarilo zorganizovať zahraničnú pomoc pozostávajúcu hlavne z oddielov francúzskej a burgundskej rytierskej ťažkej jazdy, ale aj z loďstva rádu Johanitov. Dobre zorganizovaná výprava však bola v roku 1396 porazená pri Nikopole hlavne z dôvodu nedisciplinovanosti a taktickej nezrelosti západného rytierstva.

Rok pred spomenutou bitkou zahynula pri páde z koňa kráľovná Mária. Táto skutočnosť
skomplikovala Žigmundovu pozíciu v kráľovstve, pretože ako vdovec bez priameho príbuzenského prepojenia na uhorské prostredie bol ohrozený aj vzdialenými pokrvnými príbuznými dynastie Anjouovcov (hlavne Ladislav Neapolský). Takéto napätie využívali často príslušníci aristokracie, ktorí radi vymieňali svoju politickú podporu za hmotné zisky. Takýmto spôsobom vznikla tzv. šiklóšska liga, v ktorej mali hlavné slovo páni z Celje. Zároveň hlava rodu z Celje zasnúbila Žigmundovi svoju dcéru Barboru (1401 ). Spojenectvo bolo zavŕšené v roku 1405 sobášom. V tom istom roku vydáva tzv. menší dekrét, ktorým vyhlásil množstvo miest za slobodné kráľovské mestá a zároveň dal mnohé práva obyvateľom kráľovských majetkov. Tento dekrét sa úzko dotýkal aj obyvateľov Serede a Šintavy. Cieľom dekrétu bolo získanie väčšej politickej podpory od širších skupín obyvateľstva.
V prvom desaťročí 15. storočia sa Žigmundov záujem obrátil k medzinárodnej politike. Po smrti rímskeho cisára Ruprechta Falckého sa uvoľnila pozícia, ktorá v minulosti už niekoľkokrát patrila členom rodu Luxemburgovcov. Ambiciózny Žigmund túto situáciu využil a v roku 1411 bol zvolený za rímskeho kráľa a v roku 1433 bol konečne korunovaný za rímskeho cisára (právomoci mal už od 1411). Po úspešnej voľbe sa Žigmund v medzinárodnej politike zameral na jeden z najvážnejších problémov dobovej Európy, na pápežské schizma trvajúce od roku 1387 (v tomto roku zvolili kardináli, nesúhlasiaci s pápežom Urbanom VI., protipápeža Klementa VII.). Pre vyriešenie tohto problému a obnovu jednoty katolíckej cirkvi zorganizoval koncil v meste Kostnica (Konstanz), ktorý trval od roku 1414 do roku 1418. V najdôležitejšom cieli môžeme koncil považovať za veľmi úspešný, hoci k úplnému odstráneniu schizmy prišlo až v roku 1429, keď zomrel posledný protipápež. V našej oblasti sa koncil do povedomia najviac zapísal procesom s reformátorom Janom Husom, ktorý bol cirkevnými otcami obvinený z kacírstva. Hus sa koncilu zúčastnil, pretože mu Žigmund poskytol ochranu prostredníctvom ochranného listu (glejtu). V roku 1415 bol Hus v čase Žigmundovej neprítomnosti zatknutý a odsúdený na smrť. Žigmund nakoniec pod tlakom cirkevných hodnostárov a pre snahu naplniť hlavný cieľ koncilu na Husovu ochranu rezignoval, čo viedlo k známemu upáleniu 6. júla 1415. Túto udalosť môžeme považovať za jeden z najväčších politických omylov Žigmunda, ktorý viedol v Českom kráľovstve k vzniku husitizmu ako náboženskej a politickej strany stojacej v prísnej opozícii voči kráľovstvu. Tento fakt spolu so silným pocitom neprávosti zo Žigmundovej vierolomnosti medzi mnohými Čechmi, mu výrazne skomplikoval politickú pozíciu v roku 1419, kedy bez potomkov zomrel jeho starší brat, český kráľ Václav IV.. Žigmund si ako právoplatný následník hneď nárokoval právo na korunu, čo vojensky podporil aj výpravou zorganizovanou ako križiackou v roku 1420. Napriek skutočnosti, že sa dal korunovať za českého kráľa bol pri Prahe (Vítkov) vojensky porazený. Snem v roku 1421 konaný v Čáslavi ho potom zbavil nároku na českú korunu. Tú opätovne získal až po porážke radikálneho krídla husitov v bitke pri Lipanoch v roku 1434 a po následných politických rokovaniach, v ktorých sa zaviazal dodržiavať náboženskú slobodu umiernených husitov a zachovať majetky a práva husitskej šľachty a husitských miest. Medzitým musel ešte na konci 20. a začiatku 30. rokov 15. storočia čeliť ako uhorský kráľ vpádom husitských vojsk na územie súčasného Slovenska. V roku 1430 sa v priestore medzi Trnavou a Váhom odohrala trojdňová bitka, z ktorej vyšli uhorské vojská ako porazené na bojovom poli, ale z taktického hľadiska donútili husitov ustúpiť späť na Moravu. V roku 1436 sa konečne presťahoval do Prahy. Úspešné zavŕšenie svojej búrlivej politickej kariéry si dlho neužil a splneniu mnohých reformných úloh sa už nedostal. Zomrel v Znojme 9. decembra 1437. Jeho jediné dieťa, dcéra Alžbeta bola v tom čase už vydatá za Albrechta Habsburského, ktorý sa stal jeho následníkom v Uhorsku a aj v Českom kráľovstve.

Kráľ a cisár na Šintavskom hrade

Žigmund Luxemburský strávil značnú časť svojho života na cestách. Z dôvodu rozsiahlych politických plánov dotýkajúcich sa takmer celej Európy a mnohých vojenských ťažení sa pohyboval po takmer celej strednej Európe, po území súčasného Nemecka a Švajčiarska a po severnej polovici Balkánu. Je veľmi pravdepodobné, že oblasť súčasnej Serede, ktorá ležala na mimoriadne významnej komunikácii, tzv. Českej ceste, navštívil počas života viackrát. K zastaveniu ho mohla viesť aj skutočnosť, že Šintavský hrad, ktorého zvyšky sa dnes ukrývajú pod povrchom v nádvorí seredského kastieľa, a ktorý strážil prechod cez Váh, sa za jeho predchodcov na tróne opäť stal kráľovským majetkom. Dlhé cestovné trasy, zvlášť u panovníkov a vojsk, bývali vopred rozplánované aj s jednotlivými zastávkami. Aj keď si nemusíme robiť žiadne ilúzie o úrovni neskoro stredovekej logistiky, cesty skupín, ktoré mali niekoľko sto člennú početnosť, mávali zvlášť na vlastnom území aspoň základnú organizačnú štruktúru. To znamená, že mali naplánované denné trasy spolu so zastávkami, ako aj potrebné množstvá stravy, krmiva a rôznych potrebných vecí a služieb. Môžeme preto oprávnene predpokladať, že pokiaľ sa Žigmund pohyboval po tzv. Českej ceste, neodmietol možnosť prenocovať vo vlastnom hrade. Skutočným dokladom o pobyte kráľa na hrade je list z 28. apríla 1430, ktorý poslal Žigmund z hradu Šintava. Medzi 23. a 28. aprílom toho istého roku sa v priestore medzi Trnavou a Váhom odohrala aj trojdňová bitka s husitským vojskom pod vedením hajtmana Velka Koudelníka z Březnice. Žigmund viedol svoje vojská ako vrchný veliteľ z bezpečia Šintavského hradu. Na základe vyššie uvedeného máme teda potvrdený viacdňový, asi týždňový alebo aj dlhší, pobyt Žigmunda na území dnešnej Serede. Keďže Šintavský hrad bol určený ako miesto zhromaždenia Žigmundových vojsk, je veľmi pravdepodobné, že kráľ sem nedorazil v deň bitvy, ale minimálne niekoľko dní vopred, aby sa oboznámil so situáciou a mohol naplánovať stratégiu v bitke.
Rovnako je pravdepodobné, že hrad neopustil okamžite po skončení bitky, nakoľko až v noci po poslednom dni bitky začali husitské vojská ústup späť na Moravu. Preto až deň po skončení bitky mohli Žigmund a jemu podriadení velitelia pozorovať ústupový manéver nepriateľa a usúdiť, že bezprostredné vojenské ohrozenie pominulo. Zároveň bolo potrebné reorganizovať a obnoviť vojenské oddiely, z ktorých niektoré utrpeli nepochybne veľké straty, postarať sa o ranených a umožniť vojakom odpočinok. Môžeme preto predpokladať, že Žigmund strávil aspoň dva najbližšie dni po bitke na Šintavskom hrade.

Ako to mohlo vyzerať?

Jeden dokázaný niekoľkodňový pobyt naznačuje aj možnosť ďalších. Čo však znamenal takýto pobyt panovníka na hrade pre obyvateľstvo susedných sídiel, hlavne Serede a Šintavy? Najskôr si musíme vysvetliť, čo v skutočnosti znamenalo, keď do jedného zo svojich hradov prišiel panovník. Na začiatok si musíme uvedomiť, že neprišiel sám, ale sprevádzal ho sprievod, ktorý mal aj niekoľko stoviek ľudí.
V stredoveku bola štátna moc veľmi úzko prepojená s osobou vládcu. Obrazne by sme mohli povedať, že kde sa nachádzal vládca, tam sa nachádzala aj vláda. Znamená to, že okrem vojenskej časti sprievodu starajúcej sa o bezpečnosť, sa v sprievode nachádzali všetci oficiálni hodnostári kráľovstva. Ak ich úradné povinnosti neprinútili byť inde. V sprievode sa tiež nachádzali úradníci kráľovského dvora (kancelári, notári, pisári a iní), šľachtici vykonávajúci službu pri dvore, mnohí aj so svojimi družinami a v neposlednom rade aj služobníctvo, ktoré sa všetkých staralo. O tento početný dav ľudí sa musel postarať majiteľ alebo správca miesta, kde sa sprievod zastavil, či už na kratší alebo dlhší čas. Postarať sa však neznamenalo len zabezpečiť potraviny pre ľudí ale aj krmivo pre zvieratá, teda hlavne pre kone jazdecké a ťažné. Potraviny a krmivo sa použili zo zásob, ktoré vznikali zhromažďovaním naturálnych dávok z oblasti podliehajúcej miestnemu centru. A ak nepostačovali, boli doplnené nákupom na miestnom trhu s poľnohospodárskymi produktmi, v horšom prípade boli zhabané od vybratých skupín obyvateľstva. Okrem toho bolo potrebné postarať sa o dodávky rôznych, prevažne servisných služieb. Tie predstavovali príležitosť pre miestnych remeselníkov, pretože početný sprievod na dlhšej ceste potreboval neustále niečo pokazené opraviť, prípadne niečo zničené nahradiť novým. Či už išlo o prozaické podkúvanie koní a opravy dopravných prostriedkov, ktoré prinášali prácu kováčom, kolárom a tesárom/stolárom, alebo o údržbu a opravu cestovného vybavenia so zákazkami pre krajčírov, kožiarov, obuvníkov, sedlárov a iných. Zároveň to bola príležitosť pre rôznych obchodníkov, ktorých tovar dopĺňal menšie spotrebné veci (napr. pochutiny, liečivá, hygienické potreby, atď.).

Rovnako aj niekoľkodňový pobyt kráľa Žigmunda aj so sprievodom na Šintavskom hrade bol príležitosťou pre obyvateľov Serede a Šintavy nielen na predaj tovarov a služieb, ale aj pre vlastníkov obytných domov, ktorí ponúkali nocovanie za úplatu, pretože areál hradu často všetkých členov sprievodu ubytovať nedokázal. Nemyslime si však, že takáto významná udalosť prinášala obyvateľstvu len samé pozitíva. Negatívnymi skutočnosťami mohlo byť olupovanie obyvateľstva príslušníkmi vojenských oddielov, ktoré však velitelia na vlastnom území zvykli prísne trestať. Horším javom bolo skôr neplatenie pohľadávok za tovary a služby zo strany niektorých privilegovaných členov sprievodu, ktoré mohlo spôsobovať finančné komplikácie veriteľom. Celkovo však môžeme tvrdiť, že pozitíva v ekonomickej stránke prevažovali nad negatívami. V neposlednej miere mali miestni remeselníci možnosť dôkladne za oboznámiť s výrobkami pochádzajúcimi od majstrov z ďalších regiónov, čím rozširovali svoje vedomosti a zručnosti.

Je Žigmund prínosom aj pre súčasnú Sereď?

Pred 595 rokmi sa v mesiaci apríl stal Šintavský hrad na niekoľko dní sídelným hradom uhorského a rímskeho kráľa Žigmunda Luxemburského. Nadnesene môžeme povedať, miesto na území súčasnej Serede sa na čas stalo srdcom štátu. Aký význam má pobyt dávno mŕtveho človeka, aj keď bol formálne najvyššie postavenou korunovanou hlavou v dobovej Európe, na hrade, ktorého zvyšky sa dnes nachádzajú pod trávnatou časťou nádvoria seredského kaštieľa? A koľko obyvateľov Serede dnes vie, kde hrad pôvodne stál, aký mal význam a komu patril? Kto si ešte spomenie na roky školského dejepisu? A s čím si dnes spájame meno panovníka, ktorého v Čechách poznajú pod nelichotivou prezývkou Ryšavá líška? Má nejaký význam a zmysel sa ním zaoberať v dnešných časoch? Mesto Sereď má okrem iných oblastí rozvoja aj nemalý potenciál pre rozvoj domáceho ale aj zahraničného kultúrneho a poznávacieho turizmu. Dobrá dopravná dostupnosť, dostatok príležitostí na rekreačné vyžitie v bezprostrednej blízkosti, obnovujúca sa príroda lužných oblastí v blízkosti rieky Váh a v neposlednom rade aj bohatá história mikroregiónu predstavujú kvalitný základ pre jeho postupný rozvoj. Pre využitie daností vychádzajúcich histórie nie sú podstatné len staré stavby a muzeálne exponáty. V propagácii miesta a regiónu sú niekedy ešte dôležitejšie historické osobnosti, ktoré sa tu narodili, žili, alebo sa tu len na istú dobu svojej životnej púte zastavili a pôsobili. A čím významnejšia osobnosť , tým väčší dosah má na publikum. Aj zo Slovenska poznáme také miesta, napríklad Trenčín sa spája s Matúšom Čákom, Levoča s majstrom Pavlom, Bratislava s Máriou Teréziou rovnako ako Holíč, a kaštieľ v Brodzanoch s Puškinom. A dalo by sa pokračovať. Rovnako je to aj bližšom či vzdialenejšom zahraničí. Napríklad Praha sa spája hlavne s osobou Karola IV. , Aachen s osobou Karola Veľkého, Florencia s členmi rodu Medici. Ale aj menšie mestá, ako napríklad český Jičín, ktorý sa propaguje ako Mesto Valdštejnovo (Albrecht Valdštejn – slávny vojvodca z obdobia 30. ročnej vojny). Mená známych osobností sa používajú nielen v oblasti propagácie, výroby a predaja spomienkových a darčekových výrobkov, ale zastrešujú aj mnohé pravidelne organizované kultúrne a spoločenské podujatia určené pre miestnych obyvateľov a rovnako pre široký okruh návštevníkov.

V prípade osobností s rozsiahlejším územným pôsobením poskytujú aj možnosť na nadviazanie spolupráce s ďalšími mestami či lokalitami.

Ak má mesto Sereď vážny záujem o rozvíjanie kultúrneho a poznávacieho turizmu, môže sa v budúcnosti stať „Mestom Žigmundovým“.

Robert Daňo, mestské múzeum v Seredi

Krátený článok vyšiel aj v aktuálnom vydaní  mesačníka obyvateľov mesta Sereď – Seredské novinky ako špeciálna príloha.

Použité pramene:
Daniela Dvořáková: Hrad Šintava a jeho majitelia v 14. a 15. storočí. Šintavský hrad, vykopaný – zakopaný, Šintava 2024.
Daniel Gahér – Helena Gahérová: V znamení hviezdy. Grófi zo Svätého Jura a Pezinka, Pezinok 2021.
Ján Lukačka a kol.: Chronológia starších slovenských dejín. Bratislava 2008.
Web: sk.wikipedia.org/wiki/Žigmund_(Svätá_ríša_rímska)
Popisky pod obrázky:
1. Žigmund Luxemburský, rímsky cisár, kráľ uhorský a český (https:/ www.pohrebnictvo.sk/ked-v- uhorsku-vladla-prefikana-rysava-liska/)
2. Portrét cisára Žigmunda od Pisanella (Antonio Pisano) z roku 1433 (https://sk.wikipedia.org/wiki %C5%BDigmund_%28Sv%C3%A4t%C3%A1_r%C3%ADmska_r%C3%AD %C5%A1a%29)
3. Pod trávnikom v nádvorí kaštieľa sa dnes nachádzajú zvyšky po Šintavskom hrade (foto: Mária Diková)
4. Archeologický výskum Šintavského hradu, ktorý sa realizoval v rokoch 1984 až 1992 (foto: Jozef Ižóf)

zdroj: Mesto Sereď