Presne pred 35 rokmi bol výrazne studenší deň, ako je dnes. Vlastne to bol jeden z najstudenších ak nie úplne najstudenší deň toho roka. Teplota klesala na -12 či -13 stupňov. Ani tieto podmienky nás však neodradili od cesty do Bratislavy vlakom a následne dlhého pochodu do rakúskeho Hainburgu. Električkou sme sa z hlavnej stanice priviezli k mostu SNP a tam začal náš pochod za slobodu, demokraciu a možnosť voľne sa pohybovať po svete. Pešo sme prešli most SNP a spolu s otcom a desiatkami tisíc ďalších ľudí sme sa vybrali po Viedenskej ceste na hraničný prechod Berg. Tí, ktorí ho poznáte iba z dnešných dní patríte medzi šťastných ľudí. Nemali ste totiť možnosť na vlastné oči vidieť a zažiť ostnaté drôty od Dunaja lemujúce celú západnú hranicu vtedajšej Československej socialistickej republiky. Nemali ste možnosť vidieť pohraničiarov a vojakov ozbrojených samopalmi, protitankové zátarasy a dokonale – zdôrazňujem úplne dokonale stráženú colnicu umožňujúcu prechod zo socialistického a totalitného Československa na slobodný západ.
Približovaním sa k štátnej hranici sme netušili, ako sa dostaneme za ňu. Pamätal som si z roku 1985 (moja prvá a dovtedy jediná cesta z Československa na západ) čo všetko predchádzalo tomu, aby sa človek vôbec na samotnú colnicu dostal. Bola to skutočne nepreniknuteľná hranica so závorami a opatreniami neumožňujúcimi ilegálny prechod na druhú stranu. Ani v tento historický deň nechýbali vojaci a pohraničiari. Bolo nás však veľa a bez akejkoľvek kontroly sme „nadvihli rampy“ a kráčali za slobodou. Bol to dlhý a skutočne vyčerpávajúci pochod presne po tej istej ceste, po ktorej jazdíme autami aj dnes. Oproti súčasnosti však bol rozdiel aj v rozvinutosti prihraničnej oblasti z rakúskej strany, nakoľko aj tu bol tento región viacmenej koncom „civilizovaného sveta“.
Po ceste sme prechádzali ulicami, kde boli na súkromných pozemkoch otvorené brány, vo dvoroch stolíky s várnicami a horúcim čajom, ktorý pre nás pripravili domáci. Vítali nás obyčajní ľudia a vítali nás naozaj srdečne. Po dlhých kilometroch sme uzimení prišli na pole vedľa Hainburgu a to na miesto asi 30 metrov od vody. Dokonalá organizácia stretnutia rakúskou stranou nás ohromila. Veľké stany Červeného kríža, opätovne horúci čaj, rakúska Polícia, sanitky, pracovníci Červeného kríža a vo vzduchu vrtuľníky – na naše pomery niečo úplne neslýchané. Na improvizovanom pódium vyhotovenom z traktorovej vlečky nad logami Verejnosti proti násiliu následne stál Milan Kňažko, Ján Budaj a starosta Viedne Helmut Zilk. Vypočuli sme si pár slov, načo Ján Budaj zvolal dnes už historický pozdrav „AHOJ EURÓPA“.
Doprostredu Dunaja priplávala výletná loď, z ktorej sa ozvali tóny piesne známej vtedy a dodnes. „Bratříčku nevzlykej“ spieval osobne Karel Kryl. Práve týmto úplne dokonalým gestom hudbou spojil pravý a ľavý breh Dunaja, teda desaťtisíce ľudí pri Devíne spolu s takmer dvesto tisícmi ľudí v Hainburgu do jednej dovtedy nepredstaviteľnej sily, ktorá pre nás Slovákov urobila 10. december 1989 ďalším významným dňom našej histórie.
Som rád, že som spolu s mojim otcom mohol byť pri tom.
Domov sme sa opätovne vrátili pešo celí premrznutí. Pre tých, ktorí oných 34 km pri -13-tich stupňoch celzia nezvládli, došli nielen rakúske ale aj slovenské sanitky a večer dokonca niekoľko autobusov bratislavskej MHD. My sme to zvládli a po ceste späť sme sa stretali so šťastnými ľuďmi, ktorí v budúcnosti Slovenska videli prosperitu západu, slobodu slova a cestovania. Videli novú nádej.
Dnes od 10. decembra 1989 uplynulo už 35 rokov. Slovensko je v Európskej únii a NATO. Máme sa relatívne dobre, žijeme v mieri a sme súčasťou zoskupenia vlastne najbohatších štátov sveta.
A znovu tu máme pokusy dostať krajinu a jej občanov do neistoty a na stranu totalitarizmu a dnes už aj štátu, ktorý napadnutím a obsadzovaním vojenskou silou v Európe rozpútal najväčší vojenský konflikt od II. Svetovej vojny.
Znovu vo verejnom priestore počúvame pozdravy „Česť práci súdruhovia“ a stále viac ľudí velebí bývalý totalitný režim, jeho tvorcov a podporovateľov.
Znovu si musíme uvedomiť, že sloboda nie je večná a že vždy sa nájdu ľudia, ktorí by nás o ňu radi pripravili.
Je len na nás, či im to dovolíme…
Pamätám si manifestáciu, v BA,kde utvorte koridor oznámil,že Kryl je na hranici a čoskoro príde na námestie,keď prišiel, tak sa ho pýtali,ako sa cíti,tak povedal,že tí,čo ho vyhadzovali,teraz ho vítajú. Časom bol,zo všetkého tak sklamaný, že opäť odišiel do zahraničia.
Kryl si zachoval tvár pred revolúciou aj po nej. Na rozdiel od iných „buditeľov“.
Ohlupovač.
Dobre pisete, obycajni ludia vam otvorili ponukali caj.
Tak je to bežné vsade na svete, obycajni ludia, ktorych srdciach je dobro.
Kde sa potom berie zlo?
Na tu otazku hladajte odpoved
A vyriesite všetky problemy ludstva
A to kto chce dostať krajinu do neistoty?
Ojeb storocia
Presne jak píšeš ojeb storočia,dnes to už vie každý. Okrem pár naivných idiotov.
Ked si tak vybavim, ze ake obdobie chaosu, podvodov (fakturanti) a preniknutia zlocinu do policajnych zloziek tie zmeny v roku 1989 sposobili a ako dlho trvalo statu to dat zasa ako tak dohromady, tak ja by som teda o tom novembri 1989 nejako moc pozitivne nehovoril.
Anonym 11. decembra 2024, 17:10 – par naivnych idiotov, si nevsimlo, ze 35 slobodne a dobrovolne volia tych, ktorych pred 35 rokmi museli povinne volit. A este potom nadavaju na kapitalizmus, zapad a demokraciu.
Komunistom malo byť odnaté volebné právo do konca života,dnes by nebolo komu nadávať do idiotov.
35 rokov volíš slobodne a je ti to hovno platné😁 každý ta len ojebe😁srat taký systém