Výdatný piatkový ethno jazz
Zásluhou brnianskeho Radia Proglas som sa pred pár rokmi zoznámila s pestrofarebným svetom world music, no moja premiérová návšteva World Music Festivalu Bratislava sa uskutočnila až tento rok. Festival sa konal 15. – 18. augusta. Vybrala som si z programu to, čo som chcela najviac počuť a vidieť a do Bratislavy som cestovala v piatok 16. augusta. Celé Slovensko sužovali horúčavy a náš vlak dokonca meškal z dôvodu požiaru trávnatého porastu pri trati. Po príchode do hlavného mesta ma čakala ďalšia premiéra: návšteva multifunkčného kultúrno-zábavného centra Kácečko, ktoré som po chvíli krúženia okolo obchodného domu na Kamennom námestí napokon objavila. Počas dvoch večerov sa pre mňa stalo milým ostrovom v mori každodennosti, kde som stretla mnoho priateľov a známych a skvelú hudbu.
Festivalový program v Kácečku bol v piatkový večer venovaný ethno jazzu. Ako prvý sa predstavil projekt mladej flautistky, speváčky a skladateľky Márie Rehákovej nazvaný Topoľana. Okrem líderky ho tvorili štyria hudobníci z Anglicka (Sam Knight – tenorový saxofón, Gustavo Clayton Marucci – klarinet, Eddie Lee – klavír, Floyer Sydenham – bicie, perkusie) a slovenský kontrabasista Peter Korman. Projekt vznikol tak, že sa Mária Reháková počas štúdia jazzovej hudby v Londýne intenzívne zamýšľala nad svojou identitou. To ju priviedlo k jej slovenským koreňom a k jazzovým úpravám ľudových piesní. Tiež nadviazala spoluprácu s mladými anglickými hudobníkmi, ktorí do interpretácie týchto piesní prinášajú svojský pohľad. Mária Reháková mi svojím zaujímavým outfitom s folklórnymi prvkami tak trochu pripomínala komiksovú hrdinku. Bolo to iste aj preto, že jej očividne nechýba odvaha a sila ísť si vlastnou cestou. Prezradila, že v štúdiu hudby bude čoskoro pokračovať v Bostone. Na festivalovom koncerte zneli skladby z debutového albumu Topoľana (2023) ako Červené jabĺčko, Dočkaj ma, šuhajko či Transformation Suite. Hra líderky na flaute bola ako čerstvý vietor previevajúci dve celkom odlišné hudobné tradície, ktorým to spolu ladilo. Kapela si spoločné hranie užívala a obecenstvo ocenilo pekné sóla. Po skončení koncertu plná sála búrlivo tlieskala.
Nasledoval koncert nedávno založenej formácie ostrieľaných hudobníkov Stromoradie. Vedie ju multižánrový huslista a skladateľ Stanislav Palúch. Kapelu dopĺňajú cimbalista a skladateľ Marcel Comendant, kontrabasista Peter Korman a mladá speváčka Simona Hulejová, ktorá má skúsenosti z mnohých folklórnych i jazzových projektov. Ja som si ju sama pre seba už dávnejšie obdivne pomenovala „folklórna smršť“, pretože hoci už viem, čo od nej môžem očakávať, jej silný zvučný hlas ma vždy „prevalcuje“. Aj v Kácečku sa občas takmer triasli steny, nechýbal však ani svieži scat. Huslista a cimbalista parádne „vyšívali“ na svojich hudobných nástrojoch a (v ten večer poriadne vyťažený) kontrabasista tvrdil muziku ako sa patrí. Stanislav Palúch si zahral aj na rámovom bubne a koncert vtipne moderoval. Okrem ľudových piesní v neošúchaných aranžmánoch sme si vypočuli aj zhudobnený 1. verš Piesne Šalamúnovej (Zľúbaj ma) a inštrumentálnu skladbu Enough Art. Druhá menovaná vznikla ako vtipná reakcia na terchovskú muziku, ktorú majú hudobníci zo Stromoradia v obľube, a špeciálne na terchovskú medzihru nazvanú inafart. Počas vystúpenia nebola núdza o invenčnú improvizáciu a o veselé interakcie na pódiu. Obecenstvu sa hudba páčila a po skončení koncertu nadšene aplaudovalo a pochvalne kričalo.
Zlatým klincom večera bol koncert Nguyên Lê Tria. Hviezdny francúzsky gitarista a skladateľ vietnamského pôvodu Nguyên Lê spolu s kanadským kontrabasistom Chrisom Jenningsom a marockým bubeníkom a perkusionistom Rhanim Krijom predstavil ich spoločný album Silk and Sand (2023), inšpirovaný hudbou Ázie a severnej Afriky. Mala som to šťastie, že som koncom júla 2024 mohla navštíviť Jazzy Fest v Liptovskom Mikuláši, kde Nguyên Lê odohral svoj premiérový koncert na Slovensku ako člen iného tria. Keď rozmýšľam nad svojimi dojmami z oboch koncertov, vychádza mi, že na Jazzy Feste to bola poetická energia a na World Music Festivale Bratislava energická poézia. Ako v Liptovskom Mikuláši, tak i v Bratislave bolo trio skvele zohrané, počas koncertu pôsobilo ako jedna bytosť. V Kácečku setlist pozostával zo skladieb ako Moonstone, The Waters of Ortigia či Thar Desert Dawn. Líder kapely, ktorý je zároveň autorom všetkých skladieb na albume Silk and Sand, a Rhani Krija porozprávali aj mnohé zaujímavé podrobnosti o tom, čím boli skladby inšpirované. Rytmika hrala virtuózne, tvorivo a zároveň spoľahlivo, takže Nguyên Lê mohol s pomocou gitary a gitarových efektov naplno rozvíjať svoje majstrovské pestrofarebné hudobné fantázie. Lahodné melódie a rytmy sa prepletali, hudba mala v sebe nežnosť, naliehavosť i drajv. Z víru tónov sa až krútila hlava, ale nebolo to nepríjemné. Obecenstvo mocne tlieskalo a občas niekto zakričal: „Bravo!“ V záverečnej skladbe Baraka bola gitarová mágia vygradovaná až do hudobného raja. Koncert nakoniec vyústil do standing ovation. Škoda, že časový rozvrh účinkujúcim neumožňoval hrať prídavky.
Priznám sa, že na World Music Festival Bratislava som sa vybrala predovšetkým kvôli koncertu Nguyên Lê Tria. Napokon som mala nádherný zážitok nielen z neho, ale aj z ostatných koncertov. A to som mala pred sebou ešte jeden festivalový deň bohatý na hudobné lahôdky.
Inšpiratívny sobotný Busking stage
V sobotu 17. augusta doobeda som zavítala na ďalší príjemný a inšpiratívny festivalový „ostrov“. Bola to letná čitáreň U červeného raka, kde pod heslom „World music je pre všetkých“ prebiehali open-air workshopy a koncerty na Busking stage až do popoludnia. Hneď na začiatku sa mohli dospelí i deti zúčastniť na workshope, ktorý viedlo temperamentné srbské duo Alice in WonderBand, teda Ana Vrbaški a Marko Dinjaški. Účastníci si na slovenskej ľudovej pesničke Maličká som, húsky pasiem a na srbskej ľudovej pesničke Kiša pada, trava raste zábavnou formou precvičili nielen spev, ale vyskúšali si aj „body percussions“ – využitie vlastného tela ako hudobného nástroja. I ja som sa napokon zúčastnila.
Program pokračoval koncertom česko-slovenskej vokálnej skupiny Milánosz z Prahy, interpretujúcej hlavne ukrajinské, ale aj iné slovanské ľudové piesne tzv. technikou „bieleho hlasu“, ktorá sa podobá zvučnému volaniu. Skupinu tvorili Petra Majerčíková, Kateřina Čiberová, Dana Račková a Lukáš Kosek. Boli neformálne oblečení, komunikatívni a všetci spolu priniesli krásne ľubozvučné melódie. V prvej časti koncertu znel ukrajinský repertoár, ako napríklad pesnička Oy polovyna. Neskôr nás Milánosz pozvali na výlet po východnej Európe s piesňami z Bieloruska, Poľska, Slovenska a Srbska. S obecenstvom sa rozlúčili svojou najsmutnejšou ukrajinskou piesňou, venovanou našim východným susedom trpiacim v agresívnej vojne.
Presne na poludnie sa začalo vystúpenie trnavskej speváčky, gitaristky a autorky hudby Ildikó Kali, ktorá sa vo svojej tvorbe inšpiruje napríklad rómskym folklórom. Obecenstvo zaujala silným tmavým hlasom a energickou hrou na akustickej gitare. V jej podaní sme si vypočuli dva zhudobnené Shakespearove sonety, stále aktuálnu pieseň na text Bulata Okudžavu Hej, poďme si vymyslieť despotu, dve zhudobnené básne Federica Garcíu Lorcu i zhudobnenú báseň ukrajinského básnika Ivana Franka Blažený muž (pod názvom Soľ krajiny), venovanú ťažko skúšanému ukrajinskému národu. Zaznela aj pesnička Kankán s textom od neznámeho slovenského autora a na záver pieseň Tri farby dúhy – zhudobnený text Juraja Bindzára. Ildikó Kali do dvoch svojich piesní zapojila aj obecenstvo, ktoré si s ňou s chuťou zaspievalo.
Samozrejme, nenechala som si ujsť ani koncert prvej dámy slovenského folku, speváčky Zuzany Homolovej. Na akustickej gitare ju sprevádzal Miloš Železňák, hudobník so širokým záberom, ktorý hráva nielen world music a folk, ale aj jazz, rock či blues. Interpretovali staré slovenské ľudové piesne a balady vo vlastných netradičných aranžmánoch (výnimkou bola jedna francúzska ľudová pieseň na spestrenie). Zuzana Homolová okrem spevu hrala na rôznych malých perkusiách. Repertoár pochádzal z albumov hudobnej zostavy Trojka Zuzany Homolovej: Keď vojačik narukoval (vydaný v roku 2018 pri 100. výročí skončenia 1. svetovej vojny a bohužiaľ znova aktuálny), Šak je to láska zlá (2022) a Ňet vekšeho rozkošu (2013). Piesne boli napriek vážnym témam okorenené nadhľadom a humorom. Zuzana Homolová spievala jemne, s citom a mala som pocit, že nám rozpráva príbehy v dôvernom rozhovore. Miloš Železňák hral často nenápadne (takže speváčka vynikla), ale stále tvorivo a jeho hráčske finesy bolo radosť počúvať. Obecenstvo sledovalo koncert veľmi vnímavo a napríklad pri piesni Tak písali ženy sa spontánne roztlieskalo do rytmu.
Po jemnosti prišla Sila. Tak sa totiž volá mužský spevácky zbor interpretujúci vlastné autorské piesne so slovenskými textami. Vystúpila v zostave: Róbert Fapšo – spev, gitara, Ronald Hierweg – spev, perkusie, Petr Vašák – spev, bubon, Martin Hinca – spev, shruti box a Jakub Vaňo – spev. Zbor existuje zatiaľ iba rok, jeho hlavným zakladateľom je Róbert Fapšo. Väčšinu námetov na piesne prináša práve on, aranžmány tvoria všetci členovia spolu na skúškach. Na Busking stage prišli bosí a do spevu sa poriadne opreli. Ich piesne s poetickými textami boli niekedy plné energie, inokedy prinášali príjemné stíšenie. Pieseň Domov venovala Sila všetkým ľuďom, ktorí kúsok za našimi hranicami o ten svoj domov bojujú. Počas piesne Korene, zaspievanej a cappella, členovia zboru tlieskali do rytmu a obecenstvo sa pridalo. Radosť bola na oboch stranách.
Júlia Kozáková účinkovala na Busking stage v sprievode Zsolta Váradyho, ktorý hral na elektrickej gitare. Usmievavá speváčka sugestívne zaspievala tradičné rómske piesne z projektu Manuša. Tak sa volá aj jej debutový album. V jej podaní znejú tieto piesne dokonale uveriteľne, hoci nie je Rómka. Plusom je tiež to, že do projektu vyberá hlavne také, ktoré nie sú notoricky známe. Vystúpenie zaujalo veľkou energiou a silnými emóciami v piesňach ako Kalo Kalo, Phendža Mira Dake, O Poštaris Javel (nebola to tá pieseň, ktorú takmer každý pozná) či Nane Maro Nane Mas. Zsolt Várady krásne cifroval na gitare, nie nadarmo sa objavil ako hosť aj na albume Manuša. Po koncerte sa konal workshop s Júliou Kozákovou. V rámci neho sa viacerí záujemcovia z obecenstva, vrátane mňa, naučili spievať rómsku pieseň Lakere Bala. Workshop sa niesol v otvorenej priateľskej atmosfére a veselej nálade.
Na záver nám všetkým pripravila strhujúci zážitok kapela Jamadan, hrajúca tradičné bubenícke rytmy západnej Afriky. V letnej čitárni U červeného raka bolo tak teplo, že sme sa naozaj všetci cítili ako na africkom kontinente. Hrala nám zostava Dano, Matúš, Biba, Jakub, Lubita a Dušan. Oblečení v pestrých kostýmoch predvádzali temperamentnú a hlasnú bubnovú show. Prezentovaná hudba pochádzala z Mali, Guiney, Senegalu, z Pobrežia slonoviny a Burkiny Faso. Obdivovať a počúvať sme mohli nielen najznámejšie a najrozšírenejšie africké bubny djembe, ale aj dunduny (basové bubny), balafon (africký xylofón), krin (drevený štrbinový bubon, slúžiaci na komunikáciu), yabaru (perkusiu z tekvice) a iné. Vystúpenie svojím tancom spestrila tanečnica Danka, ktorá sa usmievala aj pod africkou maskou. Z obecenstva sa o tanec pokúšali väčšinou deti, ale dospelí sa radi nechali strhnúť aspoň na tlieskanie do rytmu. Táto hudba mi naozaj dobre padla, veď aj moje obľúbené žánre jazz a blues majú vlastne africké korene. Svižný koncert veľmi rýchlo uplynul. Ako hovoria hudobníci z Jamadanu, v Afrike plynie čas úplne inak.
Po zábavnom a pestrom programe na Busking stage nasledovali tri hodinky oddychu od hudby. Ledva som zvládla v hlave spracovať všetky dojmy a program pokračoval.
Tanečný i snový sobotný večer v Kácečku
Festival pokračoval večer 17. augusta v Kácečku, kde prebehli koncerty v rámci projektu Europe Talent Showcase. Ako prví pódium ovládli Ana Vrbaški a Marko Dinjaški, čiže srbské duo Alice in WonderBand. Koncert však uviedli ich hostia: česko-slovenská vokálna skupina Milánosz, tentoraz v trojčlennej zostave. Zaspievali ukrajinskú svadobnú pieseň a mocný precítený spev vytvoril v sále pozitívne vibrácie. Potom zazneli dve piesne v podaní srbského dua spolu s Milánoszom. Pri tej druhej s názvom Dilmano Dilbero obecenstvo spontánne tlieskalo do rytmu. Ďalej už pokračovali Alice in WonderBand sami so svojím balkánskym repertoárom. V ich vystúpení sa s ľahkosťou spájali spev, body music, divadlo, tanec a priam nákazlivá radosť. Napríklad pieseň Ergen dedo ozdobili šialene rýchle body percussions. Počas piesne Mene majka jednu ima obecenstvo na výzvu hudobníkov dotvorilo atmosféru tlieskaním. Ľúbostnú pieseň Jovano, Jovanke ozvláštnil tanec s tradičným dychovým nástrojom rikalo, pripomínajúcim didgeridoo, na ktorom Marko Dinjaški aj zahral, a ani tu nechýbal potlesk poslucháčov do rytmu. Na záver koncertu sa ozýval mohutný potlesk a pochvalný krik obecenstva.
Z Balkánu sme sa preniesli do Talianska. Mladá trojčlenná kapela z Neapola Suonno d’Ajere, ktorej názov v slovenčine znamená „Včerajší sen“, rozhodne obecenstvo neuspala. Jej koncert v Kácečku svojou návštevou poctila aj chargé d’affaires a. i. Talianskeho veľvyslanectva v Bratislave dr. Elisa Polsinelli. Kapelu tvorili speváčka Irene Scarpato, hráč na akustickej gitare Gian Marco Libeccio a mandolinista a mandocellista Marcello Smigliante Gentile. Piesne z oblasti filmu a divadla mali šťavu a hoci taliančine nerozumiem, za každou z nich som tušila silný príbeh. Irene Scarpato v žlto-oranžovo-červených šatách mi evokovala talianske slnko. Jej spev i pódiový prejav, ako aj hra a sprievodné vokály jej spoluhráčov boli presvedčivé, čo dokazoval veľký aplauz a krik po každej piesni. Niektoré z nich boli svižné, no úspech mala aj pomalá pieseň, v ktorej speváčka spievala len so sprievodom mandocella. Suonno d’Ajere sú otvorení aj mixom žánrov: zaznela napríklad pieseň v rytme calypso s neapolskou melódiou. Hudobníci sa naplno predviedli v rezkej inštrumentálnej skladbe pre gitaru a mandolínu. Zaujímavá bola aj ľúbostná pieseň s nádychom blues. Gian Marco Libeccio v nej vymenil akustickú gitaru za elektrickú a na akustickej gitare hral Marcello Smigliante Gentile. Posledná pieseň mala tanečný ráz, obecenstvo sa spontánne roztlieskalo do rytmu a napokon si aj zaspievalo, dokonca aj počas klaňačky a obrovského aplauzu.
Záverečný koncert odohrala maďarská kapela Ötödik Évszak (po slovensky Piate ročné obdobie) v zostave: Izabella Caussanel – spev, Máté Hegedüs – husle, Sándor Csoóri „Sündi“ – viola, spev, Ferenc Zimber – cimbal a Gergő Szabó Csobán – kontrabas, spev. Ich hudba vyrastá z maďarskej ľudovej tradície a z francúzskych šansónov, čo je zaujímavá a svieža kombinácia. Prvá skladba, ktorá v ich podaní zaznela v Kácečku, bola inštrumentálna a ku koncu poriadne energická. V druhej sa už k hudobníkom pridala éterická maďarsko-francúzska speváčka. Jej spev i prejav mi pripadal veľmi jemný v porovnaní so živelnou kapelou (ktorá sa však dokázala miestami aj stíšiť). Ten kontrast ma zaujal. Francúzštinu ani maďarčinu, žiaľ, neovládam, táto hudba sa však dobre počúvala, a nielen mne. Obecenstvo aplaudovalo a nebola núdza ani o potlesk do rytmu. Speváčka i hudobníci predvádzali svoje umenie, v jednej piesni si sólovo zaspieval len sám violista. Keď Izabella Caussanel ohlásila poslednú pieseň, niekto z obecenstva zakričal po anglicky: „No!“ Bola však naozaj posledná z časových dôvodov a speváčka si ju strihla s mocnejším, extrovertnejším spevom. V horúcom lete obecenstvu dobre padol výlet do piateho ročného obdobia a rozlúčilo sa s ním búrlivým potleskom.
V Kácečku sa potom uskutočnila ešte Global Dance Party s bubeníkom a perkusionistom Imedom Alibim & producentom a DJ-om Khalilom Epim z Tuniska. Ja som sa však už kvôli únave a spojom MHD pobrala na cestu ku kamarátke, ktorá ma prichýlila. Zistila som, že vonku výdatne prší. Cítila som sa, akoby pršalo na mňa šťastie. Na druhý deň som musela cestovať domov, ale hudobné inšpirácie mi už nikto nevezme.
World Music Festival Bratislava 2024 priniesol svieži kokteil rozmanitej, naozaj svetovej hudby a intenzívnych emócií. Pevne verím, že sa naň vrátim aj na budúci rok.
Ružena Šípková
Foto: Robert Hromada a Rudo Baranovič
