Školácka rekapitulácia, lebo ktovie ako učia dnešné deti : vtedy začal náš boj za vlastnú dôstojnosť a slobodu voľby.
V 68 nás prepadli vojaci ZSSR a jeho spojencov. Ľudia sa spontánne bránili, hoci útok bol mimoriadne masívny (cca pol milión vojakov). Národ protestoval a mnohí boli zabití. Rusi uniesli č-s vedenie a donútili ho v Moskve podpísať kapitulačný protokol, ale odpor ľudí ostával silný. Aj decká písali proti okupačné nápisy a šírili letáky. Vysielal slobodný rozhlas, tlačiari tlačili protiokupačné noviny , študenti štrajkovali a celý svet nám vyjadroval solidaritu a obdiv. Bojovali sme za svoju dôstojnosť a slobodu voľby.
Ale v KSČ sa našli zradcovia, zradili občianstvo, aj reformátora Dubčeka. Z nich vytvorili okupanti svoj režim , do ktorého čela dosadili G.Husáka. Ten obnovil cenzúru, železnú oponu a diktatúru KSČ. Na potlačenie odporu širokej verejnosti zrealizoval napokon aj tzv. previerky, kedy musel každý občan pred komisiou prehlásiť, že okupácia bola bratská pomoc (inak prišiel o prácu a stal sa tzv. občanom druhej kategórie, za ktorého odvahu trpeli ešte aj jeho deti a rodina)
Ako disident som si ďalších dvadsať rokov pripomínal deň okupácie, lebo to nebol deň porážky, ale deň nášho vzdoru. Odporom voči okupantom sa vlastne začal 21 rokov trvajúci boj za slobodu. Od auguste 68 tu už nikde neprestali vystupovať ľudia, ktorí pripomínali našu spoločnú zodpovednosť za získanie slobody a vyhnanie okupantov. Bojovali bez zbraní a taký boj si zaslúži česť. Obete roku 1968 sú dôkazom našej slobodamilovnosti.
Husákov režim si silu morálneho odkazu obetí roku 68 uvedomoval a trestal každú ich pripomienku. Tak sa napokon pre spomienku na obete okupácie konal tu, na Slovensku, aj posledný politický proces č-s totality (s bratislavskou päťkou).
…………………
V r. 1989 sme práve tu, na Slovensku zrušili ako prví cenzúru aj železnú oponu a tunajší komunisti sa pod tlakom protestov vzdali diktatúry. Po roku 1989 to vyzeralo, že nás všetkých spája úcta k obetiam 21. augusta 1968. Ale po čase zosilneli strany politikov, ktorých myslenie aj prax zostali normalizačnými a pro moskovskými. Zrazu už nebol politický záujem, aby sa obete, a vôbec 21.august, pripomínali, ani len ako pamätný deň SR.
Navrhoval som to v NRSR opakovane, ale odporcovia úcty k obetiam okupácie v slovenskom parlamente stále prevažovali. Takisto som navrhoval, aby sa za pamätný deň zapísal aj ten deň, kedy č-s štát obnovil svoju zvrchovanosť, čiže deň odchodu okupačných vojsk (21.júna). Márne, celé desaťročia tu vládli strany, ktoré si nechceli pripomínať ani túžbu po slobode, ani nadobudnutie zvrchovanosti a vyhnanie okupačných vojsk.
…………………….
Až po voľbách v roku 2020 sa to podarilo. Je až neuveriteľné, že také elementárne gesto úcty k obetiam okupácie sme boli schopní urobiť až po viac ako polstoročí.
…………………….
Dnes, 21. augusta 2024, si teda pripomíname pamiatku obetí okupácie ČSSR ako pamätný deň, po štvrtý krát. V televíznych spravodajstvá českej časti rozdelenej federácie si okupáciu z r. 68 pripomenuli ako prvú správu všetky televízie. Práve prebieha pietny akt za účasti najvyšších predstaviteľov štátu, svoj postoj pred rozhlasom, kde okupanti zabíjali, prezentuje prezident, vo verejnoprávnej televízii ide celý deň špeciálne spomienkové vysielanie.
V médiách Slovenskej republiky spomienkou na obete okupácie , ani na výročie 21.augusta 68 nezačali správy žiadnej televízie. To len ukazuje, ako ďaleko sa u nás už dostala neo-normalizácia. Úradujúci premiér si bol dokonca nedávno uctiť pamiatku vykonávateľa okupačného režimu, G.Husáka. Hanba!
……………………….
Naše výročie má hrozný kontext, pretože podobne ako nás v roku 1968 – zákerne a bez vyhlásenia vojny – prepadol ZSSR, tak isto prepadol v roku 2022 nástupnícky štát ZSSR, Putinove Rusko, našich susedov, Ukrajincov. Aj dôvod ruskej agresie bol ten istý, ako v r. 68 : vtrhli k nim, lebo sa Ukrajinci chceli zbaviť nadvlády Moskvy a priblížiť sa ku Západu. Rusi vedú svoju krvavú vojnu už tretí rok a tak ako u nás v r. 1968 , zabíjajúc nevinných rečnia o mieri.
Slovensko s napadnutou Ukrajinou solidarizovalo, ale za súčasnej vlády sa všetka vojenska pomoc zastavila. Tým vláda pomohla agresorovi.
Ficova vláda stojí na strane našich bývalých okupantov aj na medzinárodnej scéne. Ich pričinením dnes Slovensko vystupuje (spolu s Orbánovým režimom) v intenciách záujmov Putinovho režimu. Čo by nám k našej situácii povedali, ak by vstali z hrobov, obete okupácie roku 1968?
Zdroj: Jan Budaj, FB
