V súčasnej dobe sme čoraz častejšie svedkami nečakaného a náhleho zmiznutia osôb. Tento alarmujúci trend prináša so sebou neľahkú situáciu v mnohých rodinách. V takýchto prípadoch vstupuje do hry okrem Integrovaného záchranného systému aj dobrovoľnícke občianske združenie s názvom Záchranný Systém Slovensko, ktoré sa venuje pomoci pri pátraní po nezvestných osobách.
Ide o organizáciu s jasným cieľom – nájsť a zachrániť tých, ktorí zmizli bez stopy. Ich tímová práca a koordinácia s ďalšími záchrannými zložkami umožňuje v prípade potreby efektívne a rýchle zasahovanie.
Tím Záchranného Systému Slovensko pracuje na báze dobrovoľníctva, čo znamená, že každý člen pomáha bez nároku na odmenu. Ich práca je nielen o hľadaní a zachraňovaní, ale aj o poskytovaní nádeje tým, ktorí ju v daný čas najviac potrebujú. Zároveň sú pripravení pomôcť pri živelných pohromách a iných mimoriadnych situáciách.
S cieľom bližšie sa pozrieť na ich prácu a úsilie, sme sa rozhodli uskutočniť rozhovor s vedúcim tímu Záchranného Systému Slovensko MILANOM UHRIČOM, ktorý nám poskytne pohľad do prípadov a postupov, s ktorými sa stretávajú.
Málokto vie, že Vaše združenie sídli v Seredi. Kedy bolo založené a aký bol dôvod jeho založenia?
Vznikli sme v roku 2021, najskôr sme mali sídlo v Trnave, kde stále máme techniku pre západné Slovensko, neskôr sme však sídlo presunuli práve do Serede. Nápad vznikol taktiež v Seredi, keď sme sa zúčastnili jednej pátracej akcie po občanovi mesta Sereď. Rozhodli sme sa založiť si organizáciu, ktorá by sa tejto činnosti venovala.
Koľko dobrovoľníkov máte vo svojom tíme?
Momentálne máme takmer 40 dobrovoľníkov. Od Bratislavy až po Kysucké Nové Mesto. Sú medzi nami policajti, dobrovoľní hasiči, zdravotníci ale aj úplne iné profesie zo stavebníctva, dopravy či IT.
Ako môže verejnosť prispieť k vašim aktivitám alebo sa zapojiť do dobrovoľníckych činností?
Pri pátraní po nezvestných osobách, ak ste priamo v teréne a hľadáte osobu, nie je úplne vhodné vždy nasadiť náhodných alebo spontánnych dobrovoľníkov, bez adekvátnej výbavy a hlavne potrebného tréningu. Sú ale situácie, kedy treba prehľadať veľké plochy, kde každý pár nôh pomôže a teda aj takáto pomoc je vítaná.
My záujemcov o vstup do aktívnej časti tímu vždy zatrénujeme, musia si spraviť potrebné kurzy, musia zvládnuť laickú prvú pomoc a prejsť potrebnými cvičeniami.
Pomoc širokej verejnosti, ktorá je neoceniteľná, je, že môžu byť našimi očami a ušami po celom Slovensku. Na našej skupine, kde je 126 000 ľudí, ale aj na webe a v aplikácií, zverejňujeme aktuálne nezvestnosti. Často informácia o možnom videní nezvestnej osoby privedie nás, alebo Políciu k úspešnému vypátraniu.
Aký je typický postup Vášho tímu pri pátraní po nezvestných osobách?
Samotná pátracia akcia začína žiadosťou o pomoc pri pátraní, buď samotnou rodinou, alebo Políciou ako žiadosť o súčinnosť. Nasleduje mobilizácia tímu a príchod na dohodnuté miesto. V našej organizácii majú ľudia zadefinované úlohy, ktoré vykonávajú, napríklad príprava mapových podkladov, získavanie ďalších informácií od svedkov či rodiny, UAV teda dronový tím a samozrejme samotné tímy, ktoré majú za úlohu prehľadať určitú oblasť. Po skončení pátracej akcie sa spätne všetko vyhodnotí.
Aké technológie a metódy využívate pri hľadaní nezvestných osôb?
Tých metód aj technológií je niekoľko, od samotnej matematiky a správnych postupov, topografie, správnom využití rôznych typov záchranárskych psov až po novšie technológie, ako sú už spomínané drony, termovízie, sonary, ale aj najnovšie trendy v oblasti analýzy dát.
Spolupracujete s rôznymi inštitúciami – od polície, hasičov až po záchranárov. Je táto spolupráca korektná?
Áno spolupracujeme, najmä s Políciou a HaZZ, či s dobrovoľnými hasičskými zbormi, ale taktiež s ďalšími dobrovoľníckymi záchranárskymi organizáciami, najviac s kynologickými občianskymi združeniami. Práve prebieha úprava zákona o IZS a aj časti o ostatných záchranných zložkách, ktorá by mala zjednotiť pravidlá súčinnosti aj fungovania či financovania. Momentálne žiadne dotácie ani finančné náhrady či prostriedky z Ministerstva vnútra nečerpáme.
Ste dobrovoľnícke združenie, ako teda získavate finančné prostriedky na Vašu činnosť?
Finančné prostriedky získavame z členských príspevkov, z najväčšej časti 2% z daní, ďalej sú to dary od jednotlivcov alebo firiem. Z týchto prostriedkov nie je možné pokryť všetku operatívu, preto si naši členovia platia časť svojej výstroje sami, ako aj prevádzkové náklady akými sú napríklad pohonné hmoty. Teda väčšinu nákladov si platíme sami, z vlastného vrecka. Veríme, že sa to raz zmení a aspoň tieto náklady dobrovoľníkom budeme vedieť kompenzovať.
Aké sú najčastejšie situácie, v ktorých vás ľudia kontaktujú o pomoc pri hľadaní svojich blízkych?
Štatisticky najčastejšie sú úteky detí, najmä tie opakované. Snažíme sa pracovať v tejto oblasti a vo chvíli, kedy je dieťa nájdené, nám často porozpráva jeho pohľad na svet a dôvody pre útek. Sú to cenné informácie, ktoré sa snažíme ďalej posunúť profesionálom v sociálnej oblasti. My nehľadáme ľudí vo vysokohorských oblastiach – to je doménou HZS, preto, žiaľ, najčastejším profilom nezvestnej osoby, po ktorých fyzicky pátrame, sú ľudia, ktorí sú v ťažkej životnej situácii a siahajú si na život. Ďalšími častými dôvodmi sú rôzne typy demencií, najmä pri senioroch. Mali sme aj zopár prípadov útekov detí, kvôli zlým známkam, ale aj zatúlaných hubárov.
Koľko pátracích akcií máte za sebou a aká je približná frekvencia Vašich pátraní?
Máme za sebou desiatky pátracích akcií, blížiacich sa k stovke. Frekvencia sa mení podľa aktuálnych nezvestností, na ktorých pracujeme, niekedy sú to 2 – za mesiac, inokedy ako v januári tohto roku to bolo až 14 pátracích akcií, z toho 10 práve v Seredi.
Môžete nám poskytnúť niektoré príklady situácií, v ktorých ste poskytli pomoc pri pátraní po nezvestných osobách?
Samozrejme konkretizovať nemôžeme. Takže len viac všeobecne. Bolo niekoľko prípadov, kde nájdenie osoby pravdepodobne osobe zachránilo život a to vzhľadom na počasie , alebo zdravotnom stave nezvestnej osoby. Poskytli sme predlekársku prvú pomoc a privolali sme záchranku. Či už to bola osoba, ktorá bola nájdená podchladená v hustom snežení, či senior, ktorý sa pre svoju diagnózu dostal až do ťažkého terénu odkiaľ sa nevedel dostať, osoba ktorá spadla a mimo obce si nevedela privolať pomoc.
Čo má urobiť rodina ako prvé, ak je niekto z ich blízkych nezvestný? Je napríklad potrebné čakať povestných 24 resp. 48 hodín?
Ak rodina zistí, že ich blízka osoba sa nehlási, nie je to obvyklé, resp. nestalo sa to a nedá sa s osobou skontaktovať, treba ihneď kontaktovať políciu. Včasné podanie nezvestnosti môže byť práve tým, čo môže rozhodnúť o tom, či sa osoba nájde ešte živá. Ak sa jedná o deti, alebo seniorov s diagnózami, určite je potrebné okamžite zavolať políciu.
Postup je teda nasledovný: zavolať na LTV 158, pripraviť si aktuálne informácie o osobe, jej popis a fotografiu, prehľadať miesto kde osoba býva, či sú doma doklady, oblečenie, telefón, ak je to možné, paralelne niekto zájsť na najbližšiu policajnú stanicu a niekto iný obvolať nemocnice, známych či miesta, kde osoba zvykne chodiť.
Po podaní nezvestnosti si priamo cez políciu viete vyžiadať asistenciu dobrovoľníckych organizácií ako je naša, alebo nám následne zavolať. My vieme pomôcť so zverejnením osoby na sociálnych sieťach a s fyzickým pátraním.
Aby sme vyvrátili tento starý mýtus, nie, žiadna lehota 24 či 48 hodín neplatí a každá stratená hodina znamená väčšiu oblasť, ktorú treba prehľadať, viac stratených stôp a zvýšenie rizika pre nezvestnú osobu.
Je nejaký prípad, ktorý Vás obzvlášť zasiahol resp. na Vás najviac zapôsobil?
Každá osoba, ktorú nájdeme, najmä ak sa nájde živá, je pre nás skvelým pocitom, že to čo robíme má zmysel. Spomínaný prípad seniora, ktorý sa zatúlal a dostal sa tak do neprístupného terénu v mrazivom počasí, bol jeden z tých silných momentov, ale je ťažko vypichnúť jeden.
Ako sa vysporiadavate so situáciou, ak osobu nájdete bez známok života?
Vieme, že nedokážeme priamo ovplyvniť to, že sa osoba stratí, alebo sa rozhodne odísť. Tu môžeme pôsobiť len prevenčne a preto sme spustili osvetový a prevenčný program. Práve skúsenosti z terénu nám pomáhajú ho vystavať tak, aby odzrkadľoval reálne potreby.
No ak niekoho nájdeme, žiaľ už neskoro, vieme, že aj takto sme pomohli rodine, pretože neuzatvorená nejasná strata blízkej osoby je mnohokrát ťažšia pre rodinu, ako náhle nečakané úmrtie. Preto skrátením neistoty, ukončením čakania a vyjasnením všetkých „čo ak?“, má rodina tak potrebné uzavretie tejto náročnej časti života, ktorú prežívajú a môžu sa s blízkym rozlúčiť.
Pre nás je práve toto tým, čo pomáha s vyrovnaním sa, že osoba sa našla už neskoro.
Ak je osoba nezvestná niekoľko dní, týždňov, mesiacov je to neľahká situácia pre ich rodinu čo známych. Máte nejaké rady ako majú ľudia fungovať ďalej v živote, práci?
Ako som spomínal, nejednoznačná strata blízkej osoby je ťažkou situáciou pre blízkych nezvestnej osoby. Smútok zamrzne a rodina sa pohybuje medzi nádejou a stratou, teda v nich bojujú dva svety, ten kde už ich blízky nežije a ten kde by ešte mohol byť nažive.
Rodina je často zaseknutá a nevie sa pohnúť vpred, keďže tu nie je žiaden záver – pohreb, či nejaká následnosť udalostí. Po určitom čase poľaví aj frekvencia pátraní, či úplne zastane a to od profesionálnych zložiek, ale aj tých dobrovoľných, čo je pre rodinu a blízkych ešte viac depresívne. Nádej je niečo čo udržiava funkčnosť človeka a pomáha sa vysporiadať s touto situáciou, ale iba ak neprejde do nerealistickej falošnej nádeje. Preto je tak dôležitý akt ukončenia, teda ak sa nájde osoba, aj žiaľ neskoro. Dať asi konkrétnu radu ako fungovať ďalej nie je možné, každý prípad, rodina a príčiny sú unikátne.
