XXIII. Seredský hodový jarmok sa konal 21. – 23. júna 2024 a ako každý rok ho sprevádzal bohatý kultúrny program. Okrem koncertov v Mestskom amfiteátri Sereď sa uskutočnili i menšie koncerty na Námestí slobody. Na niektoré z nich som zašla aj ja.
V sobotu 22. júna vládlo doobeda zamračené daždivé počasie, no popoludní sme mali v Seredi opäť pekný deň s modrou oblohou a páliacim slnkom. O 14.00 hod. bol na programe koncert hudobného zoskupenia s tajomným názvom „Bonzo Radványi and Friends“. Po príchode na Námestie slobody som zistila, že s Trnavčanom Petrom „Bonzom“ Radványim (spev, rezofonická gitara, ústna harmonika, kazoo) pricestoval nielen jeho dlhoročný spoluhráč Ľuboš Beňa (rezofonická gitara, veľký bubon, elektronické perkusie) zo Skalice, ale aj bratislavský klavirista, „slovenský Jerry Lee Lewis“ Andi Ray Haverda. Trio hudobníkov spestrilo deň početnému obecenstvu rezkým country blues, miestami s prvkami bluesrocku. Andi Ray Haverda, primárne rokenrolový klavirista, opäť potvrdil, že mu nie je cudzí ani bluesový žáner. Hudobníci si koncert evidentne užívali, hrali s veľkou chuťou a korunou vystúpenia bol Bonzov nezameniteľný drsný hlas. Rada som si po dlhšej dobe vypočula osvedčené pesničky z repertoáru dua Beňa & Radványi, ako napríklad Big Road Blues, Diving Duck, Walking The Dog či You Can´t Judge A Book. Poslucháči ich odmieňali potleskom a pochvalným krikom a napokon si s Bonzom aj zaspievali v špeciálnej verzii bluesového štandardu Sweet Home Chicago pod názvom Sweet Home Sereď. Z vlastných Bonzových pesničiek zaznela len tá asi najobľúbenejšia: Nemám hlad, nemám smäd. Pri pesničke Looking Back som sa symbolicky obzrela za celým hodinovým koncertom a skonštatovala som, že sa skutočne vydaril.
Nedeľa 23. júna bola tiež príjemná, čo sa týkalo počasia i programu. Značná fanúšikovská základňa prišla podporiť seredskú kapelu The ShellDoves, ktorá vystúpila v zostave: Radovan Palkovič (gitara a spev), Peter Doboš (gitara a spev), Igor Bihary (basová gitara) a Robert Mrva (bicie a spev). Jej repertoár zahŕňa hlavne tanečné rockové skladby z 50., 60. a 70. rokov, ale aj vlastnú tvorbu zo súčasnosti v podobnom duchu, a tak na jarmočnom koncerte v jej podaní znela osviežujúca a temperamentná hudba. Hoci jedným zo vzorov kapely The ShellDoves je anglická inštrumentálna rocková kapela The Shadows (fonetická podobnosť názvov je zámerná), setlist netvorili len inštrumentálky prevzaté od tejto kapely. Neúnavní a štýlovo oblečení The ShellDoves odohrali vyše hodinu trvajúci koncert plný slávnych energických spievaných rokenrolov ako Rock Around The Clock (Bill Haley & His Comets), You Never Can Tell, Johnny B. Goode (Chuck Berry), Tutti Frutti (Little Richard) a i. Priniesli však aj viacero vlastných skladieb, napríklad veselú inštrumentálku PaTa Polka (autorom je Marian Bihari) či pesničky Questions, Oh Honey a tiež najnovšiu Tancuj ako drak. O Marianovi Biharim Radovan Palkovič prezradil, že je dlhé roky externým členom kapely a je nielen autorom niektorých jej skladieb, ale má na starosti i aranžmány. Obecenstvo kapele búrlivo tlieskalo a rado sa nechalo zviesť aj na potlesk do rytmu.
Hudobný program na Námestí slobody v nedeľu o 19.00 hod. uzavrel koncert kapely Riki Massini & The Bonus Track Band with CLIVE BUNKER. Túto hudobnú formáciu tvorili: Riki Massini (gitara, spev), Clive Bunker (bicie) a Pep Amato Raines (basová gitara). Mnohých poslucháčov pritiahla práve prítomnosť skvelého anglického bubeníka, ktorý v rokoch 1967 – 1971 pôsobil v legendárnej kapele Jethro Tull, čiže patril do jej pôvodnej zostavy. Nepochybne bol teda najväčšou hviezdou, no ani jeho spoluhráči sa nedali zahanbiť a hrali bluesrock so skutočným talianskym temperamentom a muzikálnosťou. Riki Massini spieval sugestívnym a tvárnym hlasom, jeho blues znelo veľmi uveriteľne. Je považovaný za jedného z najlepších interpretov pesničiek Roryho Gallaghera a dokázal to hneď v úvode koncertu zmesou pesničiek Oh Well / Cradle Rock (Peter Green / Rory Gallagher). Zazneli samozrejme aj klasiky od Jethro Tull ako My Sunday Feeling či Locomotive Breath s parádnym dlhým a pestrým sólom na bicích. Odkaz Roryho Gallaghera si hudobníci uctili napríklad pesničkami Laudromat a Million Miles Away. V prvej menovanej ma zaujala divoká hra na gitare technikou slide a v druhej krásne gitarové sólo. Riki Massini v ňom z priam poetického cifrovania prešiel do mohutného rockového zvuku. Do repertoáru Roryho Gallaghera patrila aj svižná pesnička Going To My Hometown, ktorú rovnako ako on zahral Riki Massini na mandolíne. Koncert spestrili známe pesničky Sunshine Of Your Love (Cream), I Shot The Sheriff (Eric Clapton) a i., ako aj inštrumentálka Hideaway od jedného z „troch kráľov bluesovej elektrickej gitary“ – Freddieho Kinga. Koncert trval približne hodinu a pol a bol veľmi príjemný, pre znalcov spomienkový a pre tých, ktorí sa v hudbe ešte len rozhliadajú, poznávací. Veľký potlesk svedčil o tom, že to stálo za to.
Na každý Seredský hodový jarmok sa teším hlavne kvôli koncertom. Aj tohto roku bol program fajn, nechýbal ani rokenrol a blues. Mám radosť, keď raz za čas nemusím za koncertmi cestovať, ale prídu za mnou takmer až domov.
Ružena Šípková
Foto: autorka
