Za 100 rokov, v roku 2123, budeme všetci mŕtvi – pochovaní, vrátane svojich terajších príbuzných a priateľov.
V našich domoch, ktoré sme tak ťažko budovali, budú žiť cudzí ľudia a budú vlastniť všetko, čo máme dnes. Všetok náš majetok bude stratený, vrátane auta, na ktoré sme minuli celé bohatstvo, a pravdepodobne bude v šrote, prinajlepšom v rukách neznámeho zberateľa.
Naši potomkovia sotva alebo takmer vôbec nebudú vedieť, kto sme boli, ani si na nás nebudú pamätať. (Koľkí z nás si pamätajú otca svojho starého otca?)
Po našej smrti si nás budú pamätať ešte niekoľko rokov, potom budeme len portrétom na niečej poličke a o pár rokov neskôr naša história, fotografie a činy zmiznú v zabudnutí dejín. Nebudú na nás ani spomienky.
Keby sme sa jedného dňa zastavili a analyzovali tieto otázky, možno by sme pochopili, aký nevedomý a slabý bol sen dosiahnuť to všetko.
Keby sme sa nad tým dokázali zamyslieť, určite by sa zmenili naše prístupy, naše myšlienky, boli by z nás iní ľudia.
Túžba mať viac, znamená nemať čas na to, čo je v tomto živote naozaj hodnotné.
Človek to však nechce zmeniť, aby žil a tešil sa z tých prechádzok, ktoré nikdy neabsolvoval, z tých objatí, ktoré nedal, z tých bozkov pre naše deti a našich blízkych, z tých vtipov, na ktoré sme nemali čas. Určite by to boli tie najkrajšie chvíle, na ktoré by sa dalo spomínať, veď by naplnili náš život radosťou.
A my deň čo deň premrháme chamtivosťou a pretekmi za niečím, z čoho nezostane nič…
Zdroj: FB
