Zuzana Slahučková/ 17 FEB 2021 / Seredské novinky vám prinášajú tento podporný rozhovor k petícií so súhlasom iniciatívy Z čiernej na zelenú.
Ako 18-ročný sa zamestnal v jednej z najťažších prevádzok niklovky. Červený prach z rudy si nosil domov na oblečení aj v póroch tela. Dnes patrí k environmentálnym kritikom rozhodnutia o vybudovaní niklového závodu v Seredi, zároveň však pripúšťa vlastný spomienkový optimizmus. Na prácu spomína s úsmevom a rád. Po zatvorení brán niklovky sa chvíľu venoval predaju ovocia a zeleniny. Viac ho však očaril svet poisťovníctva a finančníctva, ktorý ho dnes živí už 20 rokov. Podľahol aj mrazivému čaru ľadových vôd, stal sa otužilcom a ako 50-ročný sa druhýkrát stal otcom. Rodený Šintavčan Miloš Maškovič.
Prečo ste si zvolili prácu v niklovke? Neodhovárali Vás od nej?
Kedysi sa vôbec neriešilo, kam pôjde mladý človek pracovať. Zmaturoval som v roku 1986 na chemickej priemyslovke v Šali a keďže môj otec pracoval v niklovke a vedel, že na mlynici majú voľné miesta, tak som tam nastúpil. Možno ak by otec pracoval v cukrovare, tak pôjdem tam. Nikto ma neodhováral a už vôbec nik neuvažoval nad zdravotnými či environmentálnymi problémami.
Na akú pozíciu ste nastúpili?
Na jednu z najhorších. Zaradili ma na obsluhu pásov na mlynici, kde sa klopila a mlela ruda. Bola to ťažšia manuálna práca v prašnom prostredí. Mali sme oblečené montérky, rukavice, ochranné respirátory a pracovali sme s lopatou. Mlynica stojí doteraz. Je to tá výšková budova, v ktorej je dnes zavesená známa a často fotografovaná húpačka. Sú v nej mohutné silá, ktoré sú dnes atraktívne napríklad na netradičné svadobné fotografie.
Aký mala mlynica vplyv na okolie?
Vysušená ruda výrazne prášila, a tak sme v hale často vetrali. Inak by tam nebolo ani vidieť a prach by zastavil pásy. Raz, keď sme navážali do zásobníkov, fúkal silný vietor. Niekto z Dolnej Stredy zavolal na dispečing, aby sme zatvorili okná, že strašne prášime. Prach sa z mlynice niesol na dedinu a špinil všetko, aj čerstvo vyvesené prádlo na dvore.
Čo obnášala Vaša robota?
Najprv sme rudu vyklopili z vagónov. Dopravné pásy ju cez hrubú drvičku vyviezli na homogenizačnú skládku, odtiaľ sa ruda hrnula buldozérom na ďalšie pásy, ktoré ju dopravovali do zásobníkov na najvyššom poschodí mlynice. Následne sa mlela v obrovských guľových mlynoch. Dôležité bolo pomlieť rudu na čo najjemnejšiu frakciu, aby sa nikel ďalším spracovaním čo najviac odlúčil.
Pred každým mlynom bola pec na sušenie rudy, ktorá spálila za hodinu viac plynu než rodinný dom za rok. Ďalej sa zomletý prach stlačeným vzduchom dopravil na redukciu. Redukovaná ruda sa potom lúhovala, rafinovala, tepelne rozkladala a elektrolýzou vznikol výsledný produkt, nikel. Energeticky totálne náročný proces. Dnes by podnik prerobil len na vstupných energiách.
Odkiaľ pochádzala ruda?
Vozila sa z Albánska. Bola naložená na loď, potom pravdepodobne v Dubrovníku preložená na vlak a cez Maďarsko suchou cestou dopravená do Serede. Prípadne ju z Albánska viezli loďou okolo celej Európy, vyložili v poľskom prístave Gdansk a odtiaľ ju vlakmi dopravovali do Serede. Iná, kvalitnejšia niklová ruda, sa zas vozila z Novej Kaledónie, čo dnes až rozum postojí. Druhý koniec sveta. Predstavte si tú uhlíkovú stopu a náklady na dopravu.
Aký bol rozdiel medzi Albánskou a Kaledónskou rudou?
Tá prvá obsahovala len asi 0,7 percenta niklu, druhá okolo sedem percent. Takže kým z tony albánskej rudy sme vyťažili asi 6-7 kíl niklu, tak z kaledónskej asi desaťkrát toľko. V podstate z každej tony rudy skončila na skládke skoro tona hlušiny. Kaledónsku rudu sme zväčša používali na konci roka, keď bolo potrebné dohnať normy. Z Kuby sa zas vozil oxid nikelnatý. To bol skoro čistý nikel. Aj ten sme využívali, keď bolo treba dohnať plán. Podľa mňa bola celá logistika aj princíp absolútne neekologický a neekonomický. Lenže, vtedy bolo všetko dotované štátom.
Aké bolo zhodnotenie niklu?
Ten sa zo Slovenska predával v podstate pod výrobnú cenu. Až v Čechách ho ako čistú surovinu vedeli zhodnotiť tým, že z neho vytvorili výrobok. Následne ho predali za desaťnásobok. Avšak všetky ekologické záťaže a špina ostali na Slovensku.
Líšil sa robotník niklovky od iného robotníka?
My sme boli kompletne zašpinení od prachu na červeno. Keď som prišiel už očistený z práce a pred domom som zišiel z bicykla, tak po mne na chodníku ostávala červená stopa. Tu býva „niklovák“, pokojne nás podľa červeného fľaku mohli identifikovať.
Čo zamestnanci hovorili na rastúcu haldu?
Haldu sme vôbec neriešili. Lúženec sa vylieval v tekutej podobe do jamy, z ktorej postupne rástol kopec. Voda sa vsiakla do pôdy, lúženec preschol a ostal v tuhej podobe tak, ako ho poznáme dnes. Zaujímavý bol príhovor riaditeľa NHS z roku 1985, kedy spomínal, že „sa musíme popasovať s otázkou, čo s lúžencom“. Od začiatku sa predsa vedelo, že z každej tony dovezenej rudy ostane takmer tona odpadu.
Reagoval podnik na zdravotné riziká svojich zamestnancov?
V osemdesiatych rokoch znížili počet hodín v práci zavedením 5-smennej prevádzky. Najprv bola 4-smenná. Postupne zaviedli zákaz fajčenia na pracovisku a začali vyplácať takzvané „karcinogénne“ príplatky. Nevedeli sme, čo to presne znamená, tešili sme sa z peňazí navyše. Hovorili sme tomu všelijako, aj „kalcinogénne“, od slova kalcium (vápnik). Ak by nám povedali, že je to rakovinový príplatok, tak by sme ho s takou radosťou neprijali.
Okrem toho sme občas dostali nejaké peniaze navyše za zvlášť špinavé práce. Taktiež sme mali príplatok za prácu v prašnom prostredí, jednu korunu na hodinu navyše. Neskôr zaviedli aj rizikové kategórie. Väčšina pracovísk v niklovke bolo v tej najťažšej. To znamenalo vyššie dôchodky, ale zároveň to bol signál, že niečo asi nie je v poriadku. Nejaké dopady na zdravie zamestnancov museli byť zistené, ale oficiálne sme nič nevedeli.
Využívali ste nejaké ďalšie benefity, ktoré zamestnávateľ poskytoval?
V prvom rade, zarobili sme viac než napríklad v cukrovare, pečivárňach alebo v kávovinách. Chodil som na ozdravné pobyty do Trenčianskych Teplíc a z detstva si spomínam, ako sme s otcom chodili na rekreácie. Veľmi často a rád som navštevoval aj závodnú saunu. V našom zdravotnom stredisku bola nielen sauna s ochladzujúcim bazénom, ale aj možnosť využiť rôzne relaxačné procedúry. Zvykol som tam zájsť po rannej smene. Zaujímavé bolo, že po osprchovaní a vysaunovaní bola plachta po mne sfarbená dočervena. Z pórov tela sa mi dostával červený prach.
Trpeli ste nejakým ochorením, ktoré Vám spôsobila niklovka?
Mával som jedine alergickú nádchu. Ťažko povedať, či ju spôsobila niklovka. Vtedy malo túto alergiu veľa ľudí. Kvôli ťažkým stavom alergie som chodil do Bratislavy na vyšetrenia a vždy som tam stretol nejakého známeho z okolia Serede.
Zabezpečila Vám niklovka bývanie?
Ja som nastúpil v generácii, keď sa k niklováckym bytom nedostal každý. V rokoch môjho pôsobenia bytová politika nefungovala tak ideálne ako zo začiatku.
S odstupom času, robili by ste tú prácu dnes alebo by ste radšej zvolili iné povolanie?
Dnes ma už ovládol spomienkový optimizmus. V zásade, moja práca bola nevšedná. Postupom času som prešiel všetkými pozíciami a skončil som ako majster. Neľutujem ten čas v niklovke.
Vaša dcéra dnes študuje environmentálnu kriminalistiku. Hodnotíte spolu vplyv NHS na krajinu?
Často si spolu polemizujeme. S optimizmom sme sledovali, ako sa halda zalesňuje, ale prednedávnom ju opäť sčasti odkryli. Neférové jednanie majiteľa.
Vybudovať takúto fabriku v centre Európy nebolo dobré riešenie. K centru obilnice národa viac svedčí potravinársky priemysel a nie ťažký rudný. Aj keď zvýšili zamestnanosť, vybudovali sídlisko a kompletnú infraštruktúru. Patrilo to k politickým rozhodnutiam danej doby.
Autor: Zuzana Slahučková, foto: Archív M. Maškoviča, úvodná fotografia: Šimon Kavuliak
Tento rozhovor vznikol ako podporný článok k iniciatíve Z čiernej na zelenú a jeho ďalšie šírenie podlieha autorským právam.
Podporte urýchlené riešenie haldy lúženca a podpíšte petíciu
Environmentálne záťaže pri Niklovej hute v Seredi trápia obyvateľov mesta aj okolitých obcí už takmer tri desaťročia. Hoci existujú štúdie o znečistení regiónu aj o chronických ochoreniach obyvateľov vplyvom úniku znečistenia, jediným výsledkom sú do dnešného dňa iba štúdie a prísľuby na riešenie. Aktivisti sa preto rozhodli zmeniť zaprášený región na zelenší kus zeme. Vyhlásili petíciu Z čiernej na zelenú. Elektronicky ju môžete podpísať a viac informácií o nej nájdete na www.zciernejnazelenu.sk
zdroj: zciernejnazelenu.sk
