Presne pred dvomi rokmi sme pomohli prvým dvom dievčatám z Ukrajiny

O takomto čase,len dva roky dozadu, som v Galante na železničnej stanici vyzdvihol prvé dve dievčatá utekajúce pred vojnou z Ukrajiny.

Do auta nastúpili každá s jedným malým batôžkom, v ktorom každá mala zbalené jedno  tričko, jedny nohavičky a ponožky. K tomu cestovný pas a polku fľašky pol litrovej ukrajinskej minerálky.

S manželkou Monikou a synom Denisom sa stretli v štúdiu, kde na nás čakali.

Boli to dve sestry ktoré v Břeclavi čakal ich brat študujúci na Slovensku. Pricestovali z bombardovaného Kyjeva cez Ľvov a následne cez Poľsko a Českú republiku.

Ako sa k nám dostali?

Hneď v prvý deň začiatku vojny, som kontakt na seba s informáciou, že pomôžeme odídencom, posunul komunite Ukrajincov žijúcich na Slovensku.

O deň neskôr ma kontaktoval slušne slovensky hovoriaci ich brat, či pomôžeme jeho sestrám, ktoré otec z Kyjeva posiela do bezpečia. Samozrejme, že odpoveď bola kladná a dievčatá tak vedeli, že nejdú úplne do neznáma, aj keď mimo Ukrajinu išli po prvý raz v živote…

– – –

Sedemnásťročná Anna a štrnásťročná Kateryna. Oblečené mali ľahké vetrovky a obuté bežné „botasky“. Batožina v podstate žiadna, len malý batôžtek na chrbáte.

Krátko po polnoci sme už sedeli v teple štúdia, dievčatá dostali teplý čaj a večeru. Monika sa ich spýtala na oblečenie a osobné veci. Každá mala jedno tričko a spodné prádlo na jednu výmenu. Nič viac. Teda až na…

Ich otec zostal v Kyjeve a dovolím si povedať, že to musí byť rozumný človek. Namiesto relatívne nezmyselných pulóvrov či náhradných topánok, staršej do batohu vložil obal s originálmi a kópiami ich rodných listov, úmrtného listu ich matky (zomrela na rakovinu rok pred vojnou) a – originály dokumentov k bytu, ktorý rodina vlastní v Kyjeve.

Áno, otec správne predpokladá, že aj môže vojnu neprežiť. Ako potom dievčatá s bratom dokážu, že byt v paneláku na jednom zo sídlisk patrí ich rodine? Teda za predpokladu, že hu ruská armáda nezbombarduje…

Otec im na cestu dal evidentne všetky peniaze, ktoré mali doma. Niekoľko sto USD, dve tisícky Kč a niekoľko tisíc Ukrajinských hrivien. V prepočte na Euro, asi tisícka. Peniažky sme zapečatili do obalu na horšie časy – teraz sa o dievčatá postaráme my, alebo Slovenská republika. A spolu s dokumentami na ich žiadosť všetko skončilo uzamknuté v našom trezore. Dievčatá netušia, kedy sa budú môcť vrátiť domov.

Ešte v noci náš syn rovesníčke z Ukrajiny ukázal  zošity a učebnice, z akých sa učia naši žiaci a – áno, z akých sa najbližšiu dobu bude učiť aj ona.

Slečny si prezreli aj fotoknihy z našich ciest po Ukrajine a neverili, že sa síce v danom momente vidíme po prvý raz, no neďaleko ich bydliska v Kyjeve, sme sa pohybovali už veľa krát… A spomenuli si aj na svoje mesto, ktoré pred bombardovaním okupačnou armádou, museli opustiť.

Cez deň sme deťom vybavili nástup na ZŠ (mladšia mala byť v triede s našim synom) a Gymnázium, telefónne karty a vďaka Márii Fačkovcovej, sereďskej Farskej charite a Monikinej sestre aj dostatok oblečenia a vhodné obutie. Samozrejme osobné hygienické potreby a vlastne všetko, čo dievčatá v danom momente potrebovali.

V nočných hodinách sme dievčatá išli prihlásiť na cudzineckú políciu. Asi sme boli prví, v Trnave ešte netušili, čo sa reálne deje a nemali žiadne, ale úplne žiadne skúsenosti a ani predstavy, akú utečeneckú krízu vojna vyvolá. Žiaľ, nulové skúsenosti sa prejavili aj v jednaní kompetentných a dievčatá necitlivo (no v súlade s platnou legislatívou v SR pre mierové časy) skončili v detskom domove. Nik nebral do úvahy vojnový stav a fakt, že najbližším človekom pre ne je ich brat študujúci v Bratislave. Snažili sme sa hodne, no nevyšlo. Snáď nabudúce, keď sa kompetentní poučia a zmenia legislatívu…

Uplynul rok a na Ukrajinu sa vrátiť bezpečne nemohli. Putinova okupačná armáda stále bombardovala ich krajinu. A oni žijú na Slovensku.

O pomoci odídencom z Ukrajiny sme písali a píšeme tu:

https://www.archiv2.seredonline.sk/kategoria/vojna-na-ukrajine/

Časopis Život o týchto dievčatách písal tu:

https://zivot.pluska.sk/pribehy/ich-pribeh-chyta-srdce-ukrajinske-sestry-prisli-pre-rokom-mamu-otec-musel-ostat-vojne

A tým sa vojna na Ukrajine začala týkať aj našej rodiny. Za prvý mesiac sme pomohli tridsiatim utekajúcim pred vojnou. V prvý týždeň, kedy sa u nás vystriedalo niekoľko rodín s deťmi a my sme si vypočuli tragické príbehy z bombardovania Buci pri Kyjeve nie sprostredkovane, ale z vlastných skúseností utečencov, sme spolu s Monikou nevedeli o vojne a týchto ľuďoch hovoriť bez sĺz v očiach…

A tak na tieto dni spomíname aj po dvoch rokoch. Je hlboká noc a priznávam, v očiach máme znovu slzy. Zažili sme to, čo zažiť žiaden človek radšej nechce. Nikdy viac…

Obe kočky študujú na Slovensku. Prispôsobili sa a zvykli si. Bývajú v Bratislave a stretli sme sa nielen znovu u nás, ale dokonca aj v ich rodnom Kyjeve v lete minulý rok. Radi nám urobili sprievodkyne po ich rodnom meste.

Konečne aspoň na niekoľko dní išli do rodného Kyjeva, aby sa stretli s otcom a babičkou.

Fotografia mamičky Katji a Anny, ktorá zomrela na rakovinu ako následok jadrovej havárie Černobylskej elektrárne.

A predstavili  ma aj svojej babičke žijúcej  v dedine iba zopár kilometrov od tzv. Zakázanej zóny okolo Černobylskej jadrovej elektrárne, ktorá v apríli 1986 vybuchla a uniknutou rádioaktivitou zamorila tisíce kilometrov aj mimo územie vtedajšie totalitného Sovietskeho zväzu.

Babička sa zúčastnila likvidačných prác po havárii v Černobyle  a jej dcéra, mama oboch dievčat iba rok pred vojnou zomrela na následky ožiarenia rádioaktivitou práve z Černobylskej elektrárne.

Sme radi, že sme dievčatám mohli pomôcť a že sa im na Slovensku páči. Snáď  sa raz vrátia na Ukrajinu bez vojny a okupačnej Putinovej Ruskej armády. Vzdelané a so skúsenosťami z iného školského systému. Skúsené, lebo vlastne už od detstva sa musia starať o seba a učiť prežiť.

Vrátia sa na slobodnú Ukrajinu bez okupantov a vojny, aby maximálne pomohli pri jej obnove.